Čo si treba uvedomiť pri výročí SNP

slovakia pohronie„Единство“ – возвестил оракул наших дней,
„Быть может спаяно железом лишь и кровью!“
Но мы попробуем спаять его ЛЮБОВЬЮ,
А там посмотрим, что сильней…
Ф. Тютчев

Right or wrong – my country!

SNP je najdôležitejšou globálno-politickou udalosťou na Slovensku v XX. storočí. Jeho význam je zďaleka nedocenený. Jeho štúdium je fragmentalizované na rôznorodé aspekty, ale cielene sa zamlčiava globálno-politický rozmer tejto udalosti, resp. sa nepodnikajú snahy o celostné, konceptuálne adekvátne pojatie tejto problematiky.

Hodnotenie SNP by malo byť jednoznačné, vlastenecké a nedvojzmyselné. Malo by tvoriť súčasť našej kolektívnej identity, mali by sme naň byť hrdí a čerpať v ňom inšpiráciu pre súčasnosť i budúcnosť. Odkaz na SNP by mal byť zakotvený v Preambule Ústavy SR.

Pretože práve SNP tvorí vyvrcholenie tak emancipačno-suverenizačných snáh slovenského národa, ktorému sa priečil ľudácky totalitarizmus, ako aj československého rozmeru jeho štátno-politického povedomia, pretože organizátori SNP videli budúcnosť Slovenska práve v rovnocennom štátnom zväzku s Čechmi, čo aj inkorporovali do vyhlásení a ustanovení slobodnej SNR v Banskej Bystrici. Isteže, Nemci by boli bývali porazení aj bez SNP, Československo by bolo bývalo obnovené v ľubovoľnom prípade, ale nie je zďaleka isté, či by sa nejednalo o „reset“ predmníchovských pomerov, v ktorých Slováci hrali druhé husle. Účastníci SNP nielenže bojovali za záujmy samotného  Československa, ale aj za jeho demokratický, SPRAVODLIVÝ charakter, ktorý by zohľadňoval a rešpektoval legitímne záujmy Slovákov v ňom.
O tom bolo SNP.

muzeum snp

Od takéhoto stavu má dnešná historiografia v otázke SNP na míle ďaleko. Hľa, čo píše o tejto najhrdinskejšej kapitole našich najnovších dejín masovo najdostupnejšia – a to znamená najvplyvnejšia – verzia, prezentovaná na wikipédii (každý, kto si nahovára, že tento „neakademický“ zdroj netreba brať vážne, klame sám seba – pozn.):

„Slovenské národné povstanie je kritizované rôznymi skupinami spoločnosti (aké to velikášstvo, stotožňovať pár marginálnych historikov so „skupinami spoločnosti“ – pozn.). Niektorí nepovažujú názov „Slovenské národné povstanie“ za celkom správny, pretože sa na ňom nezúčastnil celý národ, ako tomu bolo napríklad v Juhoslávii. Ďalej pripomínajú, že povstalci spolu s partizánmi, demokratickým odbojom, komunistami a na Beneša orientovaným odbojom nepredstavovali veľmi výraznú čiastku slovenského národa (bez komentára, práve táto „neveľmi výrazná čiastka“ národa bola jeho najlepšou časťou! – pozn.). Väčšina historikov sa však zhoduje na tom, že označenie národné je namieste, najmä preto, že povstanie prinieslo Slovákov z porazeného tábora štátov Osi medzi Spojencov ako celý národ, čím výrazne zlepšilo jeho politické vyhliadky v povojnovom období. Historik Ivan Kamenec tiež poznamenáva, že: „Povstanie neodmietlo slovenskú štátnosť ako takú, len jej podobu vo forme totalitného vazala nacistického Nemecka.“

Obhajcovia vojnovej Slovenskej republiky ho odsudzujú pre to, že sa postavilo proti prvému slovenskému samostatnému štátu a tým pádom aj proti Slovákom ako takým. Označujú ho tiež často za vojenský puč organizovaný z Moskvy či Londýna. (stotožňovať ľudácky režim so „Slovákmi ako takými“ je typická nadsádzka, majúca za účel obieliť jeho zverstvá, ktoré – ak boli páchané menom „všetkých“, vraj sú vyššou spravodlivosťou – pozn.)

Viacerí považujú povstanie vo forme ako prebehlo za chybné preto, že nesplnilo účel a nepomohlo frontu rýchlejšie prejsť územím Slovenska, čo malo za následok zvýšenie počtu obetí a škôd v dôsledku bojov. Z tohto pohľadu nejde iba o obete z radov civilného obyvateľstva, ale aj zbytočné obete vojakov povstaleckej, Červenej, či nemeckej armády. Je totiž veľmi pravdepodobné, že by Nemci Slovensko po tom, čo by bolo zo všetkých strán obídené sovietskou armádou opustili, aby sa nedostali do obkľúčenia. (bez komentára, absolútna neznalosť výsostnej vojensko-strategickej, logistickej a obrannej dôležitosti Slovenska ako predsunutého uzla obrany, za ktorý by sa Nemci držali zubami-nechtami, pozri nižšie – pozn.)

Obhajcovia povstania hodnotia kladne najmä snahu významnej časti slovenského obyvateľstva o aktívne vystúpenie Slovákov z tábora krajín Osi a odsúdenie predošlej politiky HSĽS a ďalších reakčných strán, čo značne rehabilitovalo Slovensko a zlepšilo situáciu Slovákov na medzinárodnom poli ako i v rámci povojnového Česko-Slovenska…“

Skôr, než rozprášime na padrť pseudovedeckú argumentáciu autorov týchto „keby bolo keby“ domnienok na najpvlyvnejšom masovo-informačnom zdroji súčasnosti, uprime svoj zrak na ZDROJE, z ktorých čerpala wikipédia. Až na pár málo výnimiek (Nosko, Mičev, Plevza a sovietske zdroje), je celý naratív určovaný prevažne dvomi „ťažkými váhami“ súčasnej slovenskej historiografie – prácami historika Lacka a mastodontom ľudáctva Ďuricu. Obidva exempláre stihli za posledné obdobie, kedy sa na Slovensku sťa hnedý mor začal šíriť vírus neoľudáctva, narobiť nemálo hluku. Martin Lacko sa otvorene netají svojimi sympatiami ku kotlebovskému hnutiu, zatiaľ čo „historik“ Ďurica je súčasťou ľudáckej emigrácie, ktorí utiekli na Západ a vrátili sa na Slovensko až po Novembri. Práve oni vštepili svoje videnie SNP do článku na wikipédii. Práve oni dnes vykladajú naše dejiny, ich najdôležitejšiu a najhrdinskejšiu kapitolu!

banska bystrica

bystrica pomnik

Súčasnosť kultivácii hrdinského odkazu našich dedov nepraje. Veď nacistický pohrobok Kotleba je županom práve v Banskej Bystrici – otčine SNP. Letisko v Sliači, známe to povstalecké „Tri duby“, dnes spravuje človek, ktorý sa vôbec netají svojimi sympatiami k Tretej ríši. Dôležité pri tom je uvedomiť si, že práve letisko v Sliači je na Slovensku strategicky najdôležitejšie, na úkor bratislavského a košického. Nech by ktokoľvek čokoľvek hovoril, každý vojenský expert Vám potvrdí túto jednoduchú skutočnosť. Je veľmi zaujímavé, že napriek svojej „naoko“ protiatlantickej a protieurópskej orientácii Kotleba a jeho ideový pochlebár, riadiaci sliačske letisko, bez problémov schvaľujú, že NATO dostáva objednávky na modernizáciu „Troch dubov“, že sa tam udomácňujú euroatlantické štruktúry a kontrolujú tento strategicky veľavýznamný infraštruktúrny bod v našej republike. Nedávne letecké dni v Sliači, schválne načasované tak, aby zatienili nadchádzajúci štátny sviatok a demonštrovali dominanciu NATO v osobe zástupcu vrchného veliteľa amerických vzdušných síl v Európe, sú len toho potvrdením.

sliac tri duby

Toto je obraz súčasného Slovenska, práve toto je nezmazateľná potupa na odkaze SNP, ktoré si nezaslúžilo ani len to, aby popri iných „ideovo-koncepčných“ pilieroch stálo za zmienku v Preambule našej Ústavy, diktovanej Vatikánom – niekdajším protektorom a terajším oživovateľom ľudáctva.

Vatikán má u nás – okrem SIS-ky – zázemie taktiež v dvoch centrách vyššieho vzdelania, dvoch preň sakrálnych miestach – Trnave a Nitre. Nielenže sú v obidvoch mestách zriadené arcibiskupstvá, ale aj tamojšie univerzity nesú neklamnú pečať „vatikánskej indoktrinácie“ ich obecného duchovného smerovania. Univerzita v Trnave nesie meno „Cyrila a Metoda“, zatiaľ čo jej nitriansky analóg je zasvätený „Konštantínovi-Filozofovi“. O „Katolíckej Univerzite v Ružomberku“, rodisku A. Hlinku, už nehovoriac. Isteže, na pohľad sa môže zdať, že nejde o žiadnu tragédiu, ba práve naopak. Ale v tom istom dehonestujúcom článku wikipedie medzi zdrojmi figurujú materiály „Seminára mladých historikov o Slovenskej republike 1939-1945“, ktoré usporiadala práve UCM v Trnave. Asi mi neprináleží hodnotiť tieto danosti, ale zdá sa mi, že „mladí historici“ by mali svoj čas tráviť v archívoch, presedávať diery na nohaviciach študovaním histórie, nie jej hodnotením. Vcelku odôvodnene predpokladám, že práve cez tieto dve vysokoškolské ustanovizne sa realizuje dlhodobá stratégia plazivej rehabilitácie ľudáctva, resp. jeho zrovnoprávnenie v obecnom historickom povedomí s tým, čo sme ešte donedávna považovali za samozrejmé a neoddiskutovateľné. Priveľa demokracie škodí, lebo vyúsťuje do anarchie. Namiesto toho, aby sme sa usilovali o jednoznačné hodnotenie kruciálnych a pre zdrojovú stabilitu štátu smerodajných udalostí, hráme sa na demokratov a ľúbezne prezentujeme, t.j. staviame proti sebe dva-tri-štyri rozličné pohľady, neopomínajúc ani názor zarytých odporcov SNP z radov ľudáckych pohrobkov, ospevujúcich režim, ktorý SNP potláčal a spieval ďakovné omše nemeckým okupantom, vypaľujúcim naše dediny.

„Každý mierou svojho chápania pracuje pre seba, a mierou svojho NE-chápania pre toho, kto chápe viac, ako on…“.

Možno si títo naši „mladí historici“ spolu s ÚPN, Lackom a Ďuricom myslia, že bojujú „za historickú pravdu“, za „vedeckú objektivitu“, ale v skutočnosti iba podkopávajú kolektívny slovenský psycho-egregor, ktorý bez SNP je ako vojsko bez bojovej štandardy.

Nie je našim zámerom podrobne rozoberať priebeh vojenských operácií počas SNP – ponechajme to na vojakoch. Našim zámerom je očistiť od ideologizovaných nánosov dejiny tohto kolektívneho vystúpenia nášho národa v záujme pravdy a svedomia. Pretože tí, ktorí bezbreho kritizujú SNP, vyvešiavajú čierne vlajky z budovy BBSK 29. augusta alebo inými rafinovanými spôsobmi znižujú význam tejto udalosti – nemajú svedomie. Svedomie je Boh v nás. Som hlboko presvedčený, že ideologickí a politicky aktívni ospevovatelia Slovenského štátu, ktorí súhlasia s postupom oficiálnej moci za tých pohnutých augustových a jesenných dní – žiadneho Boha v sebe nemajú. Každý bloger na „HS“, vrátane Steigaufa, si skrze svoje „hlbokomyseľné“ úvahy o ekonomickej efektívnosti a nevídanej prosperite Slovenského štátu vystavujú bianco-šek o svojej konceptuálnej nepríčetnosti, pretože sa snažia jednostranne, výlučne rozumom, uchopiť a pochopiť to, čo sa nedá pochopiť bez toho, aby sme do toho vložili svoje srdce. S výrokom, že „každý z nás má svoju pravdu“, by sa dalo súhlasiť, ak by nad nami všetkými nevládla vyššia, Božia pravda, stelesňujúca sa v našom svedomí. A toto svedomie nám vraví, že neslobodno hájiť režim, ktorý síce naplnil ľuďom bruchá, ale vyprázdňoval im dušu, nanucoval falošnú predstavu o Bohu , brutálne terorizoval svojich odporcov a platil Ríši za likvidáciu Židov. Práve to je konceptuálna otázka, ktorú by si mal položiť každý z nás:

„Prečo naši dedovia vystúpili proti režimu, v ktorom im nebolo zas až tak zle?“ Dokážeme sa uspokojiť s maximou – „Hlavne, že je dostatok, a ostatné (viď – čo sa deje vo svete) ma nezaujíma“?

A predovšetkým – je prípustné hájiť režim, ktorého hlavný predstaviteľ spieval ďakovné omše nemeckému vojsku, vypaľujúcemu naše dediny?

Toto je účel nášho článku, privádzať na správnu mieru historické mystifikácie, majúce za účel zmanipulovať naše historické vedomie, a klásť navodzovacie otázky ideologicko-konceptuálneho charakteru tak, aby si každý z nás uvedomil, že nie je prípustné obhajovať zločin. 

Skutok sa stal. Teraz analyzujme.

Poďme si najprv posvietiť na „oficiózne“ osvetlenie wikipédiou a ľudáckymi historikmi jednotlivých momentov SNP.

Veľa pozornosti sa venuje tomu, ako bolo povstanie „zbabrané“, že začalo priskoro, že „partizáni sa  unáhlili“, keď postrieľali nemeckú vojenskú misiu generála Otta v Martine. Ponechajme teraz stranou skutočnosť, že generál Hoeffle, ktorý vystriedal prvotného nemeckého veliteľa Bergera (zrejme, nestačil na zadanú úlohu – pozn.), po vojne vyhlásil, že konečný impulz k zahájeniu nemeckého obsadzovania Slovenska bola akcia partizánov v Ružomberku, ktorá predchádzala  martinskej eskapáde. Naopak, všimnime si, ako sa práve na martinskú záležitosť sústreďuje nezaslúžene veľa pozornosti historikov, pričom súčasný naratív je – v podaní wikipédie a ÚPN – nasledovný:

„O tom, či bola aktivita partizánov, vedúca k predčasnej okupácii krajiny, uskutočňovaná zámerne na príkaz sovietskeho velenia, alebo vznikla samovoľne a spontánne, sa dodnes vedú spory. Žiadne dôkazy, ktoré by nasvedčovali o zámernom vyvolaní okupácie sovietskou stranou, však dodnes neboli v archívnych materiáloch nájdené. Len málo zdrojov pritom berie do úvahy fakt, že Sovietsky zväz považoval územie Slovenska za nepriateľské, keďže prvá Slovenská republika bola už tretí rok vo vojnovom stave so Sovietskym zväzom a na jeho území operovala (aspoň v predošlom období) dvoma armádnymi divíziami…“ (wikipedia)

„Na Slovensku súčasne začali pôsobiť sovietske partizánske skupiny, ktoré uskutočňovali diverzie na železničných tratiach a terorizovali príslušníkov nemeckej menšiny. Tieto akcie vážne narušili prípravy povstania a urýchlili nemeckú intervenciu…“  (ÚPN)

Červenou niťou uprostred tejto manipulatívnej argumentácie sa vinie myšlienka, že to práve „nekontrolovateľní partizáni“ všetko dokafrali, pričom boli vo svojich bezhlavých akciách koordinovaní ak nie priamo Moskvou, tak aspoň Ústredným veliteľstvom partizánskych ….  v Kyjeve. Z pohľadu triezveho rozumu a obecného chodu vecí je však nanajvýš smiešne  upodozrievať partizánske skupiny z toho, že konali na príkaz kyjevskej centrály či kohokoľvek. Táto nekompetentnosť súčasných „historikov“ pramení z neznalosti technickej stránky vojenskej problematiky, ako aj zo slepej ideologickej zaujatosti nielen proti jednotlivým ideologickým frakciám povstaleckého hnutia, ale i hnutiu ako takému.
Uvediem len jeden príklad, aké bolo zložité priamo komunikovať s Moskvou. Podplukovník Golian sa snažil ešte v prípravnom období spojiť so sovietskym armádnym velením na Ukrajine – prostredníctvom kuriéra! A ani to sa ne prvý pokus nezdarilo, maršal Žukov s H. Píkom čakali celú noc zo 7. na 8. júla na pristátie slovenského vyslanca. Ak sám Golian bol odkázaný na služby kuriéra, pričom nie vždy úspešné, ako potom mohli byť partizánske skupiny na dennej báze „koordinované“ Moskvou či Kyjevom? Uvediem teraz príklad, aká to bola nesmierne náročná a zodpovedná  činnosť – zabezpečenie priameho, t.j. rádiového spojenia medzi povstalcami a Moskvou. Poslúžime si pritom pamäťami Sergo Beriju, syna toho samého „krvavého stalinského kata“ L.P. Beriju, ktorý bol v skutočnosti vysokoprofesionálnym a technicky zdatným štátnikom, otcom sovietskeho atómového priemyslu a človekom, ktorého meno bolo nezaslúžene pošpinené a skompromitované chruščevovskými poskokmi a historikmi. História v každej dobe je predovšetkým nástrojom ideologickej obsluhy panujúcej elity – majme to vždy na pamäti!

sergo beria

sergo kniha

V svojej knihe pamätí „Môj otec Berija“ Sergo, ktorý za vojny bol dôstojníkom, prináležiacim k vojensko-technickej špičke ZSSR (polytechnické vzdelanie a znalosť štyroch jazykov), poverovaným najzodpovednejšími úlohami (pátranie po nemeckých vojenských technológiách v Peenemuende, odpočúvanie na Teheránskej konferencii – pozn.), opisuje nasledovnú epizódu.

Keď koncom augusta 1944 vypuklo na Slovensku povstanie, Stavka (vrcholný štáb sovietskeho velenia – pozn.) usúdila, že je nevyhnutné „pomôcť Slovákom“. Za účelom nadviazania spoľahlivého rádiového spojenia s velením povstaleckých síl bol Sergo Berija spolu s dvomi fyzicky neskutočne silnými chlapmi letecky vysadený nad povstaleckým územím, pričom každý z nich pri zoskoku niesol na časti rozobratý vysokovýkonnostný rádiový vysielač, ktorý po pristátí zmontovali. Dva týždne chodili po slovenských horách a pravidelne informovali Moskvu o tom, ako sa vyvíja situácia. Po tom, ako Nemci v záverečnej fáze povstania neúprosne zovreli kruh okolo  B. Bystrice, Brezna a Zvolena, bol Berija spolu s viacerými slovenskými činiteľmi evakuovaný zo Sliača do sovietskeho tyla…

Čo je na tomto príbehu príznačné? Že zabezpečenie pravidelného rádiového spojenia bola vysoko náročná a zodpovedná záležitosť, a vysielačiek, schopných takéto spojenie zabezpečiť, na povstaleckom území nebolo, keďže Sergo si musel svoju doniesť so svojimi druhmi vlastnoručne.

Aká to pochabosť – predpokladať, že jednotlivé partizánske skupiny mohli byť „koordinované Moskvou“!!! Nie je to nič iné, než snaha pošpiniť dobré meno Sovietskeho zväzu, jedinej sily, ktorá aktívne povstaniu pomáhala dodávkami zbraní, materiálu, ba i celými leteckými útvarmi (2 stíhacie letky), ktoré dokázali neskôr kontrolovať povstalecký vzdušný priestor. Ba čo viac, sovietska Stavka po vypuknutí SNP direktívne prikázala maršalovi I.S. Konevovi, veliteľovi 2. ukrajinského frontu – vyčerpaného a ukonaného po predchádzajúcich letných bojoch – v rýchlosti a bez meškania zorganizovať prielom na Slovensko cez Dukliansky priesmyk! Je mi na vracanie, keď pamiatku tisícov červenoarmejcov a príslušníkov československého armádneho zboru, padlých počas krvavej a hrdinskej duklianskej epopeje, dnes pošliapavajú svojimi špinavými manipulačnými psycho-historickými diverziami takí lotri bez cti a svedomia, ako Ďurica a tvorcovia slovenskej wikipédie!

dukla pomnik

Aby však toho nebolo málo, vysvetlíme si, ako fungovali partizánske skupiny. Pretože statočné meno partizánov sa tiež snažia dnešní neoľudácki historici všemožne pošpiniť. Prvé skupiny sa začali vytvárať od r. 1942 predovšetkým iniciatívou zbehlých sovietskych a iných zajatcov. Neskôr už bola táto činnosť plánovitá. Je pravda, že na Slovensko bolo letecky prepravených viac než 50 partizánskych skupín zo ZSSR, kde dostali zodpovedajúci výcvik. Dostávali všeobecné inštrukcie, čo a ako na svojom budúcom pôsobisku robiť, ako postupovať nezávisle pri zvládaní nepredvídaných situácií. Väčšia časť rozhodnutí v teréne už bola neskôr na ich zodpovednosti, rovnako aj otázka komunikácie s miestnymi orgánmi, vrátane povstaleckých. Jednalo sa preto o profesionálne vojenské útvary, nie zbojníkov a la Jánošík, ako nám to líčia kotlebovskí posluhovači. Isteže, hlavné strategické plány povstania sa pripravovali v úzkom kruhu najvyšších vojenských a politicko-priemyselných kruhov Slovenska, ktorým sa toto sprisahanie – aký to famózny počin – podarilo udržať v tajnosti od domácich tajných i všemocnej nemeckej rozviedky. Avšak partizáni spĺňali funciu samoriadenia povstaleckej spoločnosti, takú nevyhnutnú v období, kedy nie všetko, zamýšľané ústredným velením povstania, išlo tak hladko, ako malo. Práve partizáni sa ukázali byť tou nenahraditeľnou rezervou, ktorá posilnila rady bojujúceho profesionálneho vojska po tom, ako boli odzbrojené východoslovenské divízie a vojenské posádky na Západnom Slovensku. Práve činnosť partizánov presviedčala masového slovenského obyvateľa o tom, že je tu aj iná moc, než tá oficiálna, ktorá blahorečí katom slovenských dedín a posiela na smrť vlastných spoluobčanov. Neskôr, keď fronta prechádzala územím Slovenska, preukazovali partizáni Červenej Armáde neoceniteľnú službu tým, že držali v strachu nemeckú armádu, že zneisťovali a narúšali jej tyl, odvliekajúc od fronty elitné nemecké jednotky, ktoré takýmto spôsobom boli zamestnané – s energickou pomocou gardistov a verných režimných psov – pacifikáciou svojho tyla, skôr než bojom proti červenoarmejcom. Nech by ktokoľvek čokoľvek hovoril – partizáni zanechali svoj nezmazateľný hrdinský vklad do novodobej histórie Slovenska a tvoria nedeliteľnú súčasť Slovenského národného povstania ako jedni z jeho najhrdinskejších protagonistov! Partizán je ten, komu svedomie ani česť nedovoľuje žiť podľa pravidiel ľudáckeho režimu, ktorému sa prieči pomáhať mu, pracovať naň, je to vysoko cnostný, odvážny človek, schopný najvyššieho sebazaprenia a najvyššej obety v mene vyššieho cieľa, než je len dobre žrať a sladko spať! Partizán je ten, kto v kritickej hodine pre svoju Vlasť zanechá svoj domov a rodinu a ide do hôr, aby mohol žiť slobodne a čestne, ako sa na skutočných Vlastencov patrí! A ktorý si túto svoju slobodu bude hájiť s puškou v ruke i za cenu vlastného života.
Čítajte Mináča, ľudáci, snáď sa Vám rozvidnie.

vladimir minac

Je ľahké dnes hovoriť, že povstalci hento robili správne a tamto nesprávne. Avšak kto to hovorí??Akým morálnym právom? Chcel by som tie kancelárske krysy z ÚPN a iných „relevantných ustanovizní“, klamárov a manipulátorov, vidieť v tých pohnutých časoch, či by ďaleko došli s rozdávaním svojich rozumov. Predpokladám, že by sa istotne posrali pri prvom nemeckom nálete, ak by ich ešte predtým neprizabili samotní odbojári za to, že sú „veľmi múdri“.

Prečo MUSELO vypuknúť SNP? Význam „hospodárov“. Sabotáž.

Pohovorme si teraz o období, ktoré predchádzalo SNP, kedy sa sformovalo vojensko-politické sprisahanie v kruhoch patrioticky zmýšľajúcej slovenskej elity. SNP sa nerodilo len v hlavách a pobúrenom vedomí kádrových armádnych dôstojníkov, posielaných režimom na Východnú frontu, kde sa mohli na vlastné oči presvedčiť, o čom je ten genocidálny fuehrerov „boj za európsku civilizáciu“. Nerodilo sa len v hlavách a myšlienkach radových slovenských obyvateľov, ktorí v svojej duši neprijali nacizmus s jeho bratovražednou vojnou proti Rusku. Všetko spolu vzaté to vytváralo neskôr tak potrebný elán a vojenské skúsenosti, nevyhnutné v otvorenom boji s nepriateľom. Avšak na eláne a odhodlaní samotnom ďaleko nedôjdeš. Jednu z najkľúčovejších úloh v organizácii a príprave povstania zohrala finančno-priemyselná elita Slovenského štátu, ktorá si už od Stalingradu uvedomovala, že otázka, kedy pre Slovensko príde deň D a hodina H, je len záležitosťou času. Je nutné podotknúť, že kľúčové kádre v hospodárstve a finančníctve – mäse a krvi slovenskej ekonomiky – boli svojim zmýšľaním čechoslovakisti masarykovského razenia, a išli do služieb novovytvoreného (z vôle GP – pozn.) štátu preto, lebo jednoducho vtedy nebolo iných kádrov. Ku cti Tisovi treba povedať, že aj keď vedel o protirežimnom zmýšľaní Zaťka, Karvaša, Fundárka a iných, nechal ich pracovať a snažil sa, ako to len šlo, podporovať a obhajovať ich činnosť pred Nemcami. Jeho cieľom bolo vytvoriť Slovenský štát vatikánskeho razenia, ktorý by napĺňal jeho predstavy  o tom, ako by mal vyzerať národno-politický život Slovákov. Karvaš a jeho kolegovia, naopak, pracovali podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, aby – využívajúc okolnosti – dosiahli celkové ekonomické pozdvihnutie slovenského štátu, ale vonkoncom nie v mene ideálov, ktoré vyznával Tiso. Ich heslom bolo – „Inak sa nedá, musíme pracovať“. Krédo Tisa znelo – „Práve teraz máme šancu, pracujme teda s radosťou v bázni Božej“ (nech už si Boha predstavoval akokoľvek – pozn.). Fígle, akými dokázali „hospodári“ v mnohých aspektoch „zamydliť oči“ a prekabátiť svoje nemecké proťajšky, vytĺkajúc pre Slovensko maximálne možné výhody, sú pozoruhodné. Slovenskí vojnoví „hospodári“ (budeme ich tak nazývať – pozn.) si však nikdy nemysleli, že Slovensko bude better off independently, rather than together with czech brethren. Chápali elementárne pravidlo, že spolu sme silnejší, než osamote, a to predovšetkým voči svetu! Naši zarytí antičechoslovakisti ma teraz ukameňujú, ale na všetky ich výpady poviem – „Ak nie ste spokojní s tým, ako Vás Praha riadi, choďte sami do Prahy, bojujte na najvyšších miestach a nárokujte si riadenie do vlastných rúk!“ Rezignácia je cesta slabosti, úsilie a vytrvalosť je údel silných. Nuž, naši vojnoví „hospodári“ boli ľudia veľkých intelektuálnych schopností, silnej vôle a cnostného charakteru. Isteže, vzdelávali sa na západoeurópskych univerzitách a stávali sa mnohokrát členmi rôznych slobodomurárskych spolkov, ako to bolo pre ľudí v ich postavení bežné, ale nikdy čo i len nepomysleli na to, aby nespájali svoj život so svojou Vlasťou, aby nevyužili všetky dostupné prostriedky na jej zveľadenie. Týmto sa diametrálne odlišujú od dnešných elitárov, ktorí nielenže nie sú schopní postaviť sa globálnej moci, ale ani len v spravovaní národného hospodárstva nesiahajú slovenským  „vojnovým hospodárom“ po päty.

fundarek

Profesor Imrich Karvaš (1903 - 1981)

zatko

Naviac, „hospodári“ si uvedomovali, že práve zvýšenie výrobných a dopravných kapacít Slovenska vďaka vojnovej konjunktúre predurčoval jeho význam ako budúceho vojnového poľa, berúc do úvahy jeho kľúčové zemepisné charakteristiky. Slovensko a priľahlá oblasť Západných Karpát rozštepovala sovietsko-nemeckú frontu na dve časti, dva hlavné vojensko-strategické smery:

– severný, varšavsko-berlínsky smer,

– južný, budapeštiansko-viedenský smer.

Slovensko so svojou rozvetvenou sieťou železníc v severo-južnom a západo-východnom smere, členitým a ľahko obrániteľným terénom, sa takto stávalo predsunutým uzlom obrany Nemcov na sovietsko-nemeckej fronte. Naviac, samotní „hospodári“ mali seriózne dôvody sa obávať o celostnosť hospodárskej infraštruktúry, pretože sa už mohli presvedčiť, ako Nemci likvidujú alebo demontujú celý hospodársky majetok na ceste svojho ústupu – na Ukrajine, v Bielorusku a Poľsku. Uvedomovali si, že Slovensko bude Nemcami nevyhnutne obsadené, akonáhle sa krajina stane bezprostredným frontovým tylom. Preto akékoľvek úvahy o tom, že povstanie „vypuklo skôr, než malo“ – sú z pohľadu obecného chodu vecí irelevantné a zavádzajúce. Odvážime sa dokonca povedať, že vypuklo neskôr, než by mohlo. V auguste, obzvlášť v jeho druhej polovici, už bolo všeobecne cítiť, že vpád Nemcov a vypuknutie dlho pripravovaného povstania je na spadnutie.  

Miera konšpirácie, s akou sa darilo úzkemu kruhu sprisahancov z radov priemyselno-finančnej a vojenskej elity držať pripravované povstanie v tajnosti od Gestapa, je rovnako obdivuhodná, ako ich zásluhy na hospodárskom pozdvihnutí Slovenska počas vojny. Keďže moja rodina bola priamo zaangažovaná do tohto procesu a ja osobne nestrpím, aby SNP dnes hanil a v Banskej Bystrici, kde moja rodina žila, panoval samozvaný fašista, ktorý teatrálne zasväcuje seba samého srdcu Panenky Márie (…), porozprávam čitateľom veľavravný príbeh záchrany slovenského zlata – najväčšieho počinu mojej rodiny. Dodatočne na ňom bude vidieť to, ako škrupulózne a všeobsiahle bolo plánované Slovenské národné povstanie.

Nemecká námorná rozviedka začala už od r. 1928 s príslovečnou nemeckou pedantickosťou katalogizovať celý antikvárny majetok v Európe. Skutočnú hodnotu nemajú peniaze, ale rodinné cennosti, šperky, výtvory umenia, drahé kovy. Už vtedy bolo jasné, že nemecká vojnová elita sa chystá na budúcu vojnu, po vypuknutí ktorej Nemcom postačovalo, pri obsadzovaní bezbranných európskych zemí, len zaparkovať nákladiaky pred správnymi vchodmi. Podobne Napoleonovi, vyrabovali celú Európu. O tajných skrýšach nacistických pokladov sa dodnes skladajú legendy. Naši hospodári toto všetko videli a chápali, že Nemci vykradnú aj Slovensko – nezávisle od toho, nakoľko úspešné bude povstanie a či sa podarí klásť Nemcom organizovaný odpor do príchodu Červenej Armády.

Vo svojich počiatkoch nemal mladý Slovenský štát žiadne devízové ani zlaté rezervy, avšak vďaka rozumnému hospodáreniu za vojnových rokov sme dokázali akumulovať cca. 3 tony zlata.

Na prelome rokov 1942-43 sa guvernér Slovenskej Národnej Banky Imrich Karvaš, ktorého zástupcom bol Jozef Fundárek stáva definitívne ministrom pre zásobovanie a J. Fundárek prevzal jeho funkciu na čele SNB. Pod jeho vedením sa v rokoch 1943-44 uskutočnila jedna z najfantastickejších utajených protifašistických operácií za celú vojnu – evakuácia slovenského zlatého pokladu – priamo pod nosom u Nemcov. Od konca r. 1943 až do polovice 1944 sa približne dve tretiny zlatého pokladu, pod rôznymi zámienkami (aby Nemci, bedlivo strážiaci svojich „slovenských vazalov“, nemali podozrenia – pozn.) – predovšetkým pod zámienkou tzv. afinácie – evakuovali po častiach do Švajčiarska. Po vypuknutí povstania bola zvyšná časť z letiska „Tri duby“ evakuovaná v rámci pokrytia predvojnových pohľadávok a záväzkov medzi Slovenskom a ZSSR do Moskvy. Bolo to zároveň „gesto dobrej vôle“, ukážka toho, že Slovensko to s povstaním myslí vážne a spolieha na vojenskú pomoc Moskvy. Okrem toho, Jozef Fundárek podporoval kroky, ktoré podnikal Imrich Karvaš v súvislosti s prípravami Slovenského národného povstania, konkrétne sústredenie obeživa i časti zásob drahých kovov v banskobystrickej filiálke SNB.

Takto sa pripravujú sprisahania a národné povstania! – Kotlebovci a prisluhovači ľudáckeho režimu, tvrdiaci, že SNP vraj bolo akýmsi „jánošíkovským zbojníctvom po horách“ (…).

Ba čo viac – po skončení vojny sa práve toto zachránené slovenské zlato stalo zlatým pokladom obnovenej ČSR!

 

Sabotáž povstania

S odstupom času treba povedať, že SNP bolo cielene sabotované. Nie je našou úlohou ani našim zámerom diskutovať o tom, „čo by bolo, keby…“ sabotované nebolo. Pretože všetky tieto reči sú presne z toho súdka, ako úvahy autorov článku wikipédie –  „…viacerí považujú povstanie vo forme ako prebehlo za chybné preto, že nesplnilo účel a nepomohlo frontu rýchlejšie prejsť územím Slovenska, čo malo za následok zvýšenie počtu obetí a škôd v dôsledku bojov. Z tohto pohľadu nejde iba o obete z radov civilného obyvateľstva, ale aj zbytočné obete vojakov povstaleckej, Červenej, či nemeckej armády…“  Nechajme týchto „stratégov“ tápať v ich vzdušných zámkoch a ideologických slepých uličkách. Pre nás je dôležité stanoviť, že aj napriek nepriaznivým vojenským vyhliadkam, odzbrojeniu východoslovenských a západoslovenských jednotiek, napriek nevyhnutnosti čeliť krutej a nemilosrdnej vojenskej presile Nemcov SNP aktívne bojovalo celé dva mesiace! Len pre zrovnanie – rozhodujúca fáza bitky o Moskvu a Stalingrad tiež trvala približne dva mesiace. SNP sa stalo po Srboch najväčším a najorganizovanejším protifašistickým vystúpením v Európe, nikde inde sa nič podobné neodohralo! Nemci nielenže boli nútení vymeniť pôvodného veliteľa Bergera na Hoeffleho, ale aj stiahli na potlačenie povstania niektoré zo svojich najelitnejších jednotiek, napr. 1. tankovú armádu gen. Heinrici alebo tzv. skupinu „Schill“. Tvorilo ju 9 rôt pechoty a 1 rota ženistov doplnených o delostrelectvo o obrnené jednotky. Bola to kvalitná, elitná jednotka zložená z inštruktorov a najlepších frekventantov výcvikových stredísk SS v protektoráte. A to už nehovoríme o bezpečnostných zložkách a Einsatzkommandos z radov Sicherheitsdienstu a Sicherheitspolizei. Nezapreli sa ani naši domáci karpatskí Nemci, združení do vojenskej organizácie „Heimatsschutz“, ktorí vykonávali tzv. „zabezpečovacie práce“ (… – pozn.) spolu s gardistami a inými miestnymi odchovancami banderovského typu. A dnes ÚPN v svojom letáku o SNP – krátkom, ako ich vlastný rozum – sa ešte rozplýva skrúšeným dojatím nad tým, akí boli partizáni zlí k miestnemu nemeckému obyvateľstvu… (http://www.upn.gov.sk/data/files/SKL-SNP-SK-151211-web.pdf)  Vojna je vojna, a vo vojne platí – oko za oko, zub za zub! Presne takto to musí platiť, nie snáď v zmysle Nemcami uplatňovanej zastrašovacej taktiky – ich obvyklej metódy vedenia vojny, t.j. za jedného Nemca sto popravených rukojemníkov (prípad Juhoslávie).

SNP boj 1

SNP boj 2

SNP boj 3

SNP boj 4

SNP boj 5

SNP boj

Napriek tomu musíme v zmysle historickej objektivity stanoviť, že sabotáž SNP bola skutočnosťou. Táto sabotáž bola vnútorná a vonkajšia. O vnútornú sabotáž sa pričinili predovšetkým tie kádre z najvyššieho vojenského velenia, ktoré boli a museli byť o sprisahaní informované, s ktorými sa pri povstaní počítalo, a ktorí sa spreneverili svojej vlasteneckej povinnosti, inak povedané – zradili. Máme na mysli, predovšetkým, ministra obrany Ferdinanda Čatloša.  Čatloš, ktorý bol organizátormi SNP o povstaní informovaný, sa v tých pohnutých dňoch konca augusta nachádzal v Bratislave, a keďžde bol vrchný veliteľ vojska, vkladali doň organizátori SNP osobité nádeje. Práve do neho, pretože ostatní členovia slovenskej vlády – obyčajní CHOLOPI – už predtým nemeckú armádu na Slovensko pozvali. Očakávalo sa, že akonáhle Nemci prekročia Váh (casus belli pre povstalcov – pozn.), vyzve Čatloš cez rozhlas jemu podriadených vojakov k aktívnemu odporu proti votrelcom. Čatloš však v osudových dňoch 28-29. augusta v Bratislave urobil pravý opak – v rozhlasovom prejave 29. augusta priamo adresoval povstalcov a vyhlásil, že ktokoľvek sa postaví na odpor nemeckému vojsku, bude považovaný za zradcu národa. Práve tento prejav zneistil západoslovenské vojenské posádky v Hlohovci, Seredi, Nitre, Trenčíne a Bratislave, ktoré boli pripravené aktívne sa zapojiť do SNP, a ktorých zaváhanie pohotovo využili Nemci na ich odzbrojenie. V živote každého skôr či neskôr nastane okamih, kedy sa jednoducho treba rozhodnúť, na koho strane stojíme, a v jeho prípade rozhodnutie znelo – „Si chlap a vlastenec, alebo zbabelec a lokaj nemecký?“ Ako vidíme, on svoju voľbu spravil. Neskôr na retribučnom procese Čatloš dostal, o čo si koledoval.

catlos

O  východoslovenských divíziách a príčine ich odzbrojenia J. Nosko píše: „…Ukázalo sa, že prípravy na povstanie, ktoré mal v jednotkách uskutočniť Viliam Talský, ktorého priamo poveril Ján Golian, sa odohrali iba v minimálnej miere. Talský nevyužil 2 dni a tri noci pokoja, ktorý mu nemecké jednotky nechali, keďže sami neboli tiež schopné odzbrojovanie okamžite vykonať. Vrchol chaosu nastal, keď 30. augusta plk. Viliam Talský namiesto dohodnutého plánu odletel so slovenskými letcami do Poľska zanechajúc dve armádne divízie v chaose bez velenia. Talský svoj odchod odôvodňoval potrebou prerokovať súčinnosť východoslovenských divízií s Červenou armádou.

Dve slovenské pešie divízie v Karpatoch boli bez velenia ponechané svojmu osudu a Nemcom sa ich podarilo rýchlo odzbrojiť už na poludnie bez jediného výstrelu. Nič nezachránil ani Golianov rozkaz: „nenechať sa odzbrojiť“. Časť tohto vojska síce prešla k partizánom, alebo vytvorila vlastné partizánske jednotky, pri čom si so sebou zobrala aj časť ťažkej techniky, ale to nebola ani tretina z 30 000 najlepších mužov Slovenskej armády, ktorí predtým mali veľkú šancu podporiť Červenú armádu v bojoch v Karpatoch. V danej situácii, po strate východoslovenských divízií, očakávalo velenie povstaleckej armády, že sa udrží brániť nemeckým útokom asi 14 dní…“  (Nosko J.: „Takto bojovala povstalecká armáda.“ Bratislava, NVK International, spol. s.r.o. 1994, s. 77)

Čo je to, ak nie otvorená sabotáž? V Červenej Armáde dôstojníkov za takúto dereliction of duty strieľali… Za skutočnosť, že SNP napriek týmto počiatočným confusions vydržalo klásť organizovaný odpor celé dva mesiace, a nie predpokladaných 14 dní, vďačíme predovšetkým odvahe povstalcov a dômyselnému riadeniu ich ústredného velenia – generálov Goliana a Viesta.

golian viest

Nemenej závažná a nebezpečná však bola sabotáž vonkajšia – predovšetkým zo strany exilovej čs. vlády Beneša a našich západných tzv. „spojencov“. Už 20. augusta 1944 britské a americké lietadlá 15. vzdušnej armády zo základne v južnom Taliansku bombardovali rafinériu v Dubovej. Zničili pri tom sklady pohonných hmôt, s ktorými sa počítalo pre povstanie. Bombardovanie bolo uskutočnené i napriek tomu, že Ján Golian zaslal depešu do Londýna, v ktorej žiadal, aby Dubová a Podbrezová neboli bombardované. Po tom všetkom, čo už bolo na webe uverejnené o podivuhodnej „dvojtvárnosti“ Spojencov, pre ktorých bol Hitler len „prechodným nepriateľom“, obzvlášť s ohľadom na skutočnosť, že od konca r. 1944 do samotného konca vojny spojenecké velenie viedlo rokovania skrz poľného maršala Kesselringa, prostredníctvom Vatikánu a J.F. Dullesa (riaditeľa americkej Special Services Operations v Švajčiarsku – pozn.) o uzatvorení separátneho mieru a pokračovaní boja proti Sovietom spojenými silami (pozdravujem Churchilla a jeho plán „Unthinkable“ – pozn.) – nás nebude prekvapovať, že v záujme „Spojencov“ bolo, aby Slovenské národné povstanie vykrvácalo. Či už Beneš bol alebo nebol priamo zaangažovaný v tejto sabotáži, či „Spojencom“ tlmočil Golianovu depešu alebo nie, je zrejmé, že o prípave SNP sa západní „spojenci“ dozvedeli práve cez neho. Čo už iného mohol robiť v tej svojej londýnskej diere, než ponúkať na predaj svoje osvedčené „diplomatické služby“… Navyše, keď po vypuknutí SNP bol na povstalecké územie z Londýna dopravený vojenský pridelenec exilovej vlády, organizátori SNP ho uvítali viac, než chladne, a zreteľne mu naznačili, že tu nie je vítaný. Inými slovami, vypoklonkovali ho.

Po vojne sa viacerí vrcholoví predstavitelia benešovskej administratívy, vrátane čelných predstaviteľov bezpečnostných zložiek, pohŕdavo vyjadrovali o SNP, trúsiac vety typu – „…Slováci s tým ich povstaním…“  Štvalo ich, že NÁROD, o ktorom by to nik nepovedal ani netušil, POVSTAL NA ODPOR. A že si REÁLNE vybojovával rovnoprávne postavenie v povojnovej ČSR. Pretože Benešovci – to sú tí, ktorí sa na Slovensko a Slovákov stále budú dívať ako na „mladších a neschopných“. Davo-elitarizmus v praxi – my páni z Prahy a Vy, slovenské ovce. Viete, ja nie som „oficiálny“ vedec, politológ ani historik, a preto si môžem dovoliť OTVORENE ozvučovať to, čo koluje v infopriestore a čo ozvučujú znalí ľudia. Vrátane môjho stredoškolského profesora histórie, ktorý – síce nie na vyučovaní – ale v osobnej diskusii so mnou sa zmienil, že je minimálne MOŽNÉ, aby Masaryk a Beneš VEDELI o príčine, prečo zahynul M.R. Štefánik… Pretože videli v Štefánikovi seriózneho potenciálneho súpera v 1. ČSR.

stefanik

Rád by som dodal, že práve z pohľadu globálnej politiky v otázke formovania ČSR dokážeme pochopiť aj príčinu smrti Štefánika. Štefánik bol človek-gigant, vedec a vojak, svetoobčan v dobrom zmysle slova a zároveň úprimný SLOVENSKÝ A ČESKOSLOVENSKÝ vlastenec. Muž slova a činu, polyglot. Dokonalé stelesnenie hrdinov románov Julesa Vernea. Štefánik bol nesmierne populárny v légiách, ktoré sám osobne formoval v Rusku a vo Francúzsku. Legionári boli oporou československej štátnosti v prvotnom turbulentnom období (vrátane vojny s Maďarskou republikou rád a pohraničných konfliktov s Poľskom), a Štefánik by bol nepochybne zvolený za PREZIDENTA skôr či neskôr. Štefánik zdieľal hodnoty Pittsburgskej deklarácie, a bol by pri jeho fenomenálnej pracovitosti a učenlivosti určite napomohol realizácii snov o SPRAVODLIVOM Československu. Ako vieme, roku 1919, po podpísaní tzv. l’Armistice 11. novembra 1918, začali prebiehať predbežné rokovania o mierovej zmluve a neskôr zorganizovaná konferencia vo Versailles. Tamže sa rokovalo o povojnovom usporiadaní Strednej Európy. Ako diplomat sa Štefánik osvedčil nemenej, ako v iných sférach pôsobnosti, a nepochybne by bol vo Versailles vyrokoval iné podmienky politického-právneho a KONCEPTUÁLNEHO usporiadania 1. ČSR, než ako boli neskôr masarykovským a benešovským komandom vyrokované vo Versailles. Štefánik nebol človekom ako Masaryk, ktorý bol „dobrým známym“ vplyvných európskych a wall-streetskych bankárov a osobným priateľom N. Coudenhove-Kalergi; nebol to ani Beneš, ktorý sa klania silnejšiemu a poslúcha svojich slobodomurárskych predstavených, ktorý ponižujúco nechal republiku po vojne ZAPLATIŤ Anglicku všetky trovy na vydržiavanie československých vojakov, pôsobiacich v Británii (…). A práve Štefánik zomrel ešte skôr, než mohol pristúpiť k hlavnej úlohe svojho života – versailleským rokovaniam o povojnovom usporiadaní Strednej Európy.

Štefánik bol človekom, ktorý uznával len autoritu OSOBNEJ INTEGRITY, ROZUMU a CTI, bol „nekontrolovateľný“ – vedec a generál v jednej osobe. Považoval kvintesenciu „československej idey“ za rozumnú, potrebnú a spravodlivú, čím aj bola, totiž – spoločné spolužitie dvoch utlačovaných, navzájom veľmi blízkych slovanských národov bývalého Rakúsko-Uhorska, za účelom SAMOSTATNÉHO spravovania a obrany spoločnej Vlasti. Skutočný vzťah k Štefánikovi zo strany „budúcich pánov ČSR“ sa prejavil aj v absolútne donebavolajúcom úradnom a vyšetrovacom postupe na mieste havárie Štefánika. A teraz sa pozrite – KOHO NÁM všetci pasujú za vzory? Tisa. Nie Štefánika.

stefanik mohyla

Beneš naopak ZRADIL našu spoločnú republiku tým, že sa PODVOLIL Mníchovskému diktátu. Urobil presne to, čo po ňom chcela GLOBÁLNA MOC, a vydlaždil tak cestu ku globálnej vojne. Presne to isté urobili aj Klaus a Mečiar v 1992 – konali v záujme globálnej moci, ktorá potrebovala Československo, krajinu, kde sa vyrábalo všetko od ceruzky po lietadlá, s 3. najsilnejšou armádou v Európe, bez jedinej koruny zahraničného dlhu, s prvotriednymi športovcami, lekármi a vedcami – rozdeliť, rozkradnúť a udusiť. Najväčším beneficiárom rozdelenia ČSFR bolo Nemecko; aké symblické, že známe rokovania Mečiar-Klaus, ktorých výročie sme si nedávno pripomenuli, prebiehali vo vile so zvučným nemeckým názvom „Tugendhat“. Zrejme sa v celej republike nenašlo rezidencie so slovanským názvom, čo už… Symbolika je sviňa.

Organizátori SNP robili presný opak, ako Beneš – svojim konaním rúcali plány globálnej moci, preberali riadenie do svojich rúk, v psychologickom boji, kde Beneš PODĽAHOL, oni sa ukázali ako víťazi. A Beneš ich čiste psychologicky musel nemať rád tak, ako nemá rád looser víťaza. Na margo štefánikovského odkazu povieme, že väčšina z relevantných kádrov spomedzi organizátorov SNP (ako aj tvorcov slovenského „ekonomického zázraku“ – pozn.) boli čechoslovakisti štefánikovského razenia. O to viac to zrejme štvalo emigrantskú vládu a Beneša osobne.

To isté platí aj o jeho generalite bez vojska a výzvednej službe bez rozumu, ktorá ani len tú úlohu, ktorú dostala od tejtéž GLOBÁLNEJ MOCI – totiž zlikvidovať Heydricha – nedokázala urobiť poriadne, do takej miery, že na Himmlerov príkaz to musel ísť z Berlína poistiť istý doktor, pod vedením ktorého došlo pri nemocničnej liečbe Heydricha k čudným zlyhaniam so skupinami krvi…

Záver

Súčasná „pseudoakademická“ interpretácia a mediálna diskusia na tému SNP je tragédiou súčasnej slovenskej historiografie.

Ľudáci, emigranti, neofašisti a sionisti nám nesmú diktovať naše dejiny!

Budúcnosť národa nesmie byť budovaná na myšlienkach a ideách, ktoré boli porazené, prekonané a odsúdené samotným národom.

Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky!

Náš národ porazil v kolektívnom vystúpení za svoju česť, nezávislosť a slobodu tmársku ideológiu ľudáckeho klérofašizmu, nemeckého nacizmu a predovšetkým – povedal jasné „NIE!!“ plánom autorov globálnej politiky, ktoré v nás videli a stále vidia to, čo opísal Hitler slovami:

„…národ, ktorý mal ešte len prvú generáciu inteligencie, a aj to sú zväčša do frakov prezlečení synovia sedliakov a pastierov. Ale tento Volk je poslušný a disciplinovaný, a to preto, že bezvýhradne verí svojim farárom. Tiso je farár a jeho Volk mu verí. A Tiso verí mne! Habt Ihr verstanden, meine Herren?“

Možnože majú pravdu filozofi-nihilisti, tvrdiaci, že „…každý má svoju pravdu…“. Možnože mal svoju pravdu aj Hitler so svojimi charakteristikami Slovákov ako „do frakov prezlečených pastierov a sedliakov“… Ale pamätajte si, nacisti, neoľudáci a všetci ich vedomí či nevedomí podporovatelia – tento národ pastierov a sedliakov Vám, náckovia, vytrel hubu, urobil riadny škrt cez rozpočet a prinútil Vás zaplatiť vysokú cenu za naše pokorenie! A navyše – zostal nepokorený a nepokoreným je aj dodnes. Poníženým – možno, degradovaným – možno, ukráteným v svojej suverenite – istotne!

Ale POKORENÝM NEBUDE NIKDY! Len Vy a Vy sami rozhodujete o svojom osude a NIKDY nedovoľte, aby nepriatelia našej duchovnej suverenity opľúvali našich hrdinov, podkopávali našu kolektívnu morálku a ničili naše ideály!

Nech žije SNP! Nech žije hrdinský slovenský národ, jeho sloboda a nezávislosť! Sláva našim otcom a dedom, sláva partizánom, sláva hrdinom! Večná pamiatka padlým na bojisku a obetiam fašistických zverstiev!

vecny ohen snp

loading…

Není zde článek celý?