Prečo by mal byť Babiš premiérom

Pre
republiku by jeho vládnutie nemalo katastrofické dôsledky. A keby
nebol Klaus zosadený v roku 1997 a nechal sa vládnuť
aspoň ďalší rok dva, nasledujúce voľby by drtivo prehral. Po
voľbách v roku 1998 dovtedy menšinové strany vydierali
ČSSD, až uzavrela s ODS mocenskú opozičnú zmluvu. Miloš
Zeman túto neblahú skúsenosť a skúsenosť v prezidentských
voľbách 2002 dáva každému dodnes pocítiť. Na rozdiel
od Mečiara, Babiš má predsa len racionálne správanie a za
sebou úspešné zvládnutie ministerskej funkcie, a je tiež
úspešným podnikateľom. Ako každý človek, aj on sa dopustil
chýb a prehmatov.

Babiš
vyhral voľby a mal by zostaviť vládu. Neustále mu radiť
a prikazovať, čo má robiť, ako má postupovať, čo si môže
dovoliť od politikov, ktorých strany získali zlomok z  počtu
hlasov ANO je neférové a zaváňa závisťou a pomstychtivosťou.
Dotlačiť Babiša do menšinovej vlády, resp. mu ju ani nedovoliť
obštrukciami v parlamente zostaviť, je zahrávanie sa s ohňom,
kde nikto nemusí byť víťazom. Povedie to len k ďalšej
radikalizácii politickej scény a vzostupu extrémistov.

To,
že Babiš mohol byť spolupracovníkom tajnej polície má dnes
nejakú relevantnú hodnotu alebo ide len o hon na čarodejnice??
Koľkí ľudia, ktorí pracovali v podniku zahraničného obchodu
museli nejakou formou spolupracovať s ŠTB, keď chceli v  tej
brandži pracovať? Koľkí z nich následne privatizovali
a mohli byť následne skrytými sponzormi politických strán?

Ak
by Babiš bol spolupracovníkom, bol klasickým udavačom – čo sa
považuje za prečin -, alebo len dodával pracovné informácie
z chodu podniku? Tie chcela ŠTB, pretože v tejto brandži
dochádzalo k ekonomickej kriminalite. Tak či onak, ako môže
byť problémom údajná spolupráca s ŠTB spred tridsiatich
rokov. Prečo členstvo v KSČ nikomu nevadí a spolupráca
s ŠTB aj dnes vyvoláva toľké emócie? Kde je rovnosť šancí?
Kde je sloboda? Kde je občiansky princíp? Či ide o naše
klasické „komunistické“ kádrovanie a lustrovanie?

Pokiaľ
ide o Čapí hnízdo. Áno, Babiš sa dopustil zbytočnej chyby.
Stačilo, keby nechal Čapí hnízdo prepísané na svoje deti
a brata svojej budúcej manželky, a nič by sa neudialo.
Jeho argument, že dostal iba malú dotáciu z eurofondov na
celkové náklady je trochu zavádzajúci: Prečo potom o ňu
žiadal? Povedané športovou terminológiou, tento Babišov čin je
na žltú kartu – niekto môže tvrdiť, že je to len faul bez
karty -, ale nie na červenú. Ak sa dopustí podobnej ďalšej bude
na červenú. Ale tie sa nemôžu vyrábať cez nastrčené figúry
a manipuláciami.

Áno,
bohatý Babiš ako vlastník mienkotvorných médií vo funkcii
premiéra môže byť nebezpečenstvom. Ale je na očiach verejnosti.
Nie je väčšie nebezpečenstvo, keď si oligarchovia a kmotri
dosadia politickú figúrku, ktorú mediálne chránia a nikto
o tom nevie? Nebol to práve Babiš, ktorý vstúpil do
verejného života a neskôr do politiky s tým, že chcel
bojovať proti korupcii, bez ktorej sa nič nepohne, proti
zabarikádovaným stranám, ich majiteľom a kmotrom? Komu vlastne
dnes vadí?

Hovorí
sa, že ČSSD nevedela predať svoje úspechy, napríklad rast
ekonomiky a historicky najnižšiu nezamestnanosť. Lenže číslo
o nezamestnanosti je len povrchné konštatovanie, ktoré nič
nehovorí o súčasnej prekarizácii práce, pracovných
podmienkach, čiastkových úväzkoch, klesajúcej mzde pri
zvyšovaní produktivity práce, neistote a nespokojnosti ľudí
na pracovisku. To samozrejme ekonómovia radi zakrývajú a členovia
kaviarne v metropole nedovidia na vidiek. Až Saša Uhlová
musela niektorým otvoriť oči. Lenže ľudia to vedie aj bez nej,
sú nespokojní a preto nevolili ČSSD, ale protest.

Ako
ďalej? Ponúkajú sa samozrejme dve štandardné riešenia: Buď
vznikne pravicová koalícia ANO, ODS, KDU-ČSL alebo TOP 09, ktorá
je logickým spojením na báze ideí a riešení. Alebo
pokračovanie súčasnej koalície, kde by bol Babiš premiérom.
Zmysel spočíva aj v tom, že ako ľahko si Babiš privlastnil
úspechy vlády, môže ich ľahko stratiť. Netreba sa Babiša báť.
Proste ČSSD si môže zažiadať vrátiť ľahko požičané.

V oboch
prípadoch s tým, že strana ANO by mala iba polovicu kresiel
vo vláde a nemala by post ministra vnútra alebo
spravodlivosti, alebo oba posty. V ČSSD to znamená nominovanie
do vlády ľudí takých ľudí, ktorí oslovia občanov a budú
Babišovi rovnocennými partnermi – a nepríjemnou
konkurenciou.

Teda
nie Sobotka, Chovanec, Zaorálek, ktorí poslali stranu ku dnu. Mali
by sa stiahnuť. Keďže sa nikto nový neponúka, treba siahnuť po
ostrakizovaných členoch, ktorí sú schopní osloviť masy alebo
väčšiu skupinu. Napríklad Paroubek, Hašek alebo Dienstbier.
Napríklad Paroubek ako minister priemyslu a obchodu, alebo
financií či zahraničných vecí. To neznamená, že Paroubek by sa
mal stať znovu lídrom ČSSD. Môže jej však v prechodnej
dobe vrátiť silu a energiu. A s ním by to Babiš
určite nemal ľahké.

Babiš,
podobne ako Mečiar v 90. rokoch, by mal ukázať čo vie. Ako
sa mu bude brániť, ľudia ho ešte viac budúc podporovať.
Nakoniec vyhrá posilnený a pomstí sa. Skončí to podobne ako
na Slovensku v 90. rokoch, ibaže o mnoho civilizovanejšie.
Vsadenie na to, že členovia ANO nakoniec sami potopia Babiša,
rozložia stranu a utvoria vládu s inými pravicovými
stranami, nič dobrého na politickej scéne neurobí. A poľský
koncept vládnutia Kaczynského z pozadia, tiež nič dobrého
neprinesie. Bude to znamenať nárast Okamurovi a podobným
stranám.

Politická
situácia sa vyvíja a nie vždy skončí tak, ako sa javí
z dnešného uhla pohľadu. Na Slovensku po krajských voľbách,
novinári a opoziční politici svorne hovoria o krachu
Smeru a vládnej koalície. Pričom Smer prehral proti
predpokladom iba v Žilinskom a Košickom kraji,
v Trnavskom a Prešovskom kraji sa to dalo predpokladať
(arogancia moci a „únava materiálu“). Vyhral v dvoch z ôsmich
krajov a v jednom ich spoločný kandidát.

Z politických
strán Smer však získal najviac krajských poslaneckých mandátov
po tzv. nezávislých (ako sa budú správať nikto nevie). Opozičné
strany mali zväčša spoločnú kandidátku. Preferencie Smeru sú
26-27 %. Počet županov tomu presne zodpovedá. Počet krajských
poslancov za Smer je niečo nad 20%. Koaličná SNS voľby podcenila
a prepadla. Spoločný postup ich mohol doviesť k víťazstvu.

Lenže
víťazi v krajoch budú musieť do parlamentných volieb v roku
2020 ukázať svoje schopnosti. To im môže podlomiť konár. Smer
dopláca tiež na to, že politici, ktorí by mohli oslovovať väčší
počet voličov sú na nesprávnych postoch, alebo niektorí vyhasli
a mali by odísť, resp. stranu reprezentujú nevýrazne
osobnosti. Stačí niekoľko výmen vo vláde a situácia sa
môže otočiť.

Není zde článek celý?