Protiklady sú typickým znakom strednej Európy

Na mysli mám jedno z kultúrnych centier Európy
Viedeň. Spomeňte si len na rozvoj a význam literatúry od Prahy cez
Viedeň a Záhreb až po Budapešť, nehovoriac o architektúre, alebo na
celosvetový dosah Freudovej psychoanalýzy. O fenoméne stredoeurópskej
kultúry sa v minulosti veľa  písalo. V 80. rokoch  minulého storočia sa
opäť vzkriesila myšlienka, že možno oživiť stredoeurópsku tradíciu.  Pre
mňa stredná Európa znamená hlavne zložitý vývoj pri formovaní moderných
národov. Každý národ trpel v rámci svojich dejín  nejakou stigmou.
Pozrite sa na rok  1919, kedy každý národ mal pred sebou cieľ vytvoriť
národný štát.  Ale národný  štát mohol každý národ vytvoriť iba na úkor
susedných národov (štátov) alebo menšín.  Pozrite sa na príklad Čechov
a české národné obrodenie.  Študoval som hymny jednotlivých národov
v regióne. V českej hymne sa spomína iba česká zem a vôbec sa
nespomínajú Nemci, pričom okolo 30% českej koruny  tvorili Nemci. Alebo
Maďari: Budovanie  maďarského národa znamenalo z Uhorska urobiť maďarský
národný  štát.  Avšak Uhorsko  pred prvou svetovou vojnou tvorili viac
než z polovice nemaďarské národy a etniká. Rozpad  rakúsko-uhorskej
monarchie bol tiež koniec projektu maďarského národného štátu v Uhorsku.
Každý si chcel urobiť svoj národný štát. Pritom napríklad 
v Československu bolo viac Nemcov než Slovákov.

Nie sú iné
veľké národne a kultúrne celky (Taliansko, Nemecko, Francúzsko,
Španielsko, Británia) rovnako regionálne odlišné od severu k juhu,
akurát sa dokázali pod uvedomením si vyššieho historického princípu 
spojiť?  Zabudli sme ako bojovali  Sasi, Rakúšania, Prusi, Bavori medzi
sebou? Zabúdame, že v jednotnom Taliansku je rozdiel medzi južnými
a severskými dialektmi rovnako veľký  akom medzi poľštinou a slovenčinou
alebo chorvátčinou. Vo Francúzsku ide o spojenie rozdielnych Gálov
a Frankov. My sme túto jednotu nedokázali nájsť.

Máte
pravdu. Nezabúdajme, že počas francúzskej revolúcie polovica Francúzska
nehovorila po francúzsky.  Treba však rozmýšľať aj o tom, čo nás spája.
Myslím si, že takým faktorom  je  svedomie tragických dejín. Keď sa
opýtate Maďara na históriu, obratom  začne hovoriť o tragickosti dejín 
Maďarska. Slovinci hovoria, že ich osud je ešte tragickejší. Je to
faktor, ktorý nás proste spája.  Samozrejme, Slováci mali v 20. storočí
šťastie. Maďari, Chorváti alebo Poliaci nemali. Ale tragický osud
postihol  Slovákov zase v 19. storočí – maďarizácia. Treba si uvedomiť,
že každý národ v regióne má podobný osud. To nás ale môže vyslobodiť
zo vzájomných komplexov. Druhá vec,  ktorá je veľmi vážna, je historická
pamäť, ktorá nás oddeľuje  od západného i východného sveta. Je to
skúsenosť dvoch totalít, ktoré sme tu prežili.

To je naša spoločná skúsenosť, ktorú, ale nevieme predať svetu.

Náš
spoločný cieľ by mal byť bojovať o lepšie  vysvetlenie tejto
historickej skúsenosti. Na Západe vôbec nemôžu pochopiť, čo bol
komunizmus. Komunizmus trval asi štyri dekády. Pamätám si ešte na
maďarské povstanie v roku 1956, a aký  teror potom nastal. Oni to
nechápu. Treba vysvetľovať svetu, čo znamená pamäť totalizmu. Dejinnú
skúsenosť chápem ako našu spoločnú ideu, na ktorej by sme sa mali
zjednocovať.

Bola stredná Európa módou intelektuálov 
vyvolaná známou Kunderovou esejou a Magrisovým románom Dunaj z 80. rokov
minulého storočia ako hovorí Václav Bělohradský? Tá vyprchala a s ňou
i stredná Európa.

Nesúhlasím. Teraz stredná Európa je
hlavne spolupráca v rámci V4. V Krakove bola v r. 1989 konferencia
„Stredná Európa a budúcnosť“. Dopočul som sa tam o článku Brzezinského,
že Československo a Poľsko by mohli budovať  konfederáciu. Brzezinski sa
pokúšal vtedy oživiť myšlienku zo 40. rokov 20. storočia. Vtedy som 
bol ešte  činným v politike a  mali sme vtedy vypracovať program
Maďarského demokratického fóra. Ja som mal na starosti program
o strednej Európe. Našou ideou bola úzka spolupráca Maďarska,
Československa a Poľska.

Myšlienku stredoeurópskej
(kon)ferderácie pred koncom druhej svetovej vojny presadzoval aj Milan
Hodža. Pracoval na poľsko-česko-slovenskej konfederácii. Prečo to
nevyšlo?

Nevyšlo to, pretože Rusi si to nepriali.
Rokovanie prebiehali v Londýne a na druhý deň  niekto z československej
delegácie odovzdal  dokumenty Rusom. Ako viete predseda poľskej exilovej
vlády Wladyslaw Sikorski, ktorý presadzoval túto myšlienku, zomrel za
záhadných okolnosti pri leteckom nešťastí v r. 1943. Dnes máme  V4 a tá
môže byť dôležitým faktorom európskej politiky.

Čo by sme
mohli pre seba urobiť viac?  Škandinávske krajiny majú Severskú radu,
užšiu formu spolupráce než je V4, kde delegujú do spoločných orgánov
volených zástupcov parlamentu alebo z ľudí z ministerstiev.

Podľa
mňa treba premýšľať o rozvinutí užšej formálnej spolupráce v rámci V4. 
Otázkou je, že keď  sa spýtate Poliakov, či rozšíriť V4 o Chorvátsko,
neviem, či by súhlasili. Niektorí politici v Poľsku myslia pri
rozšírení  predovšetkým na Rumunsko, pretože je to dôležitá krajina vo
vzťahu k Rusku. Najdôležitejšie  ale podľa mňa ako historika je 
formovanie spoločnej identity. Poznáme sa totiž veľmi málo. Maďari
nepoznajú Slovákov. Žili pritom spolu  tisíc rokov v jednom štátnom
útvare. To je škandál. Ale aj Slováci nepoznajú Maďarov.

Škandinávci
si vzájomne pozerajú televízne kanály a potom si lepšie rozumejú. My
máme podobne blízke jazyky, okrem maďarčiny, ale nevyužívame to. Čo
hovoríte na myšlienku spoločného televízneho  kanála po vzore
  nemecko-francúzskeho Arte?

Súhlasím. Žiaľbohu, našim
súčasným spoločným jazykom je angličtina. Ja som mal tiež rôzne nápady,
napr. na gymnáziu v Prešove a Níreďháze otvoriť maďarčinu, resp.
slovenčinu v jednej triede ako druhý jazyk. Bolo ale potrebné urobiť 
malé kroky a tam sa to všetko zadrhlo.

Alebo aj spoločný slovník, kde by sme spoznávali aspoň základné slová, pretože mnohé majú spoločný základ.

To
by bolo tiež potrebné.  Vezmime sa ale históriu: Každý z nás má svoju
naráciu histórie, ktorá nás vzájomne trochu odcudzuje a zároveň bráni
vzájomnému spoznávaniu. Potrebujeme teda  nejaký spoločný kultúrny
projekt,  napr. budovania identity strednej Európy od Palackého cez
 Hodžu až po Adama Czartoryskeho alebo Pilsudského. Ďalej by som
navrhoval ukázať našich bohatierov, ktorí bojovali proti sebe na jednom
spoločnom panteóne.  Napríklad Kossuth, Štúr a Jelačič v meruôsmom
 roku.  Maďari nevedia nič o formovaní Slovenskej národnej rady
v meruôsmom roku. Naopak Slováci netušia, že v kossuthovskej armáde
bojovalo veľa  Slovákov za slobodu krajiny.

Ale aj
v predchádzajúcich storočiach. Slováci nemajú dejiny. Buď sme sa
identifikovali s českými, alebo žiadne nemali. Proste uhorské dejiny
akoby  neboli naše.

Maďarom treba vysvetliť, že maďarské
dejiny neboli len ich, ale boli spoločné uhorské. Svätoštefanská koruna 
patrila aj Slovákov. Alebo kráľ Matyáš. Napríklad by  bolo zaujímavé
urobiť kultúrnu komparáciu vnímania postavy kráľa Mateja na Slovensku, v
Maďarsku, Chorvátsku,  Česku,  Poľsku alebo aj v Rakúsku. Viete, že
v Slovinsku majú zaujímavý fenomén kultu kráľa Mateja?

Hovoríme
o spoločných kultúrnych projektoch a dejinách, ale nezdá sa Vám, že
máme stáročia voči sebe averziu? Nie sú naše spoločné vlastnosti vzdor
a pýcha. Radšej budeme proti všetkému bojovať, len by sme niečo nového
nevybudovali.

Áno, nosíme v sebe pýchu, ale zároveň aj
pocit menejcennosti. Je to protiklad a protiklady sú  typické  pre
strednú Európu.  Napríklad Poliaci sa považujú za veľký národ, ale ich
v obraze dejín nachádzajú veľké prehry s Nemcami a  Rusmi, čo veľmi
tragicky prežívajú a čo môže neblaho vplývať na ich vývoj. Protiklady:
na jednej strane menejcennosť,  na druhej strane namyslenosť.

Karel Schwarzenberg povedal, že  v strednej Európe sa reformy vždy robili zvrchu, napr. jozefínske.

Alebo
aj pokus  v Československa v r. 1968 bol modelovaný zvrchu. Pozrime sa
ale na povstanie v Maďarsku v r. 1956. Nepovažujem za najdôležitejšie,
že sa stavali barikády alebo že prišli ruské vojská, ale fakt, že 
v každej obci   z jedného dňa na druhý sa zmenila moc. Ľudia zvrhli
komunistické vedenie a zvolili si národno-revolučné rady a všetko
fungovalo. Zo dňa na deň v každej obci pochovali totalitný režim.
Maďarská vláda to neriadila, skôr to podporovali v parlamente. Tí ľudia
vedeli, čo majú robiť.

Sú stredoeurópska literatúra,
hudba, film alebo umenie ojedinelé a svojrázne? Ich estetika, forma,
témy, poňatie času a hraníc, kauzálna nesúrodosť a pod. Pavič, Grendel,
Havel, Kertész, Konrád Kafka, Hašek a Kundera? Kieslowski, Chytilová,
Jakubisko a Kusturica?

Vnímam to podobne, ale  žiadalo by
si čas a priestor dôslednejšie analyzovať tento jav a presne  ho 
formulovať. Napr. spomínaná myšlienka skúsenosti  dvoch totalít sa nedá
jednoducho vysvetliť v západnej Európe alebo s niečím porovnať – a to
zachytávajú naši spisovatelia.   Napríklad   český film mal veľký vplyv
na maďarskú kinematografiu, a rovnako tak česká literatúra.  V Maďarsku
panovalo tragické dedičstvo stereotypu  medzivojnového obdobia. Najprv
sme boli veľmi protičeský a potom pročeský.  Urobil som pred 10 rokmi
u nás na fakulte sondáže, kto je nám zo strednej Európy
najsympatickejší. Samozrejme vyšlo, že prví sú Poliaci, ale na
prekvapenie na druhom treťom mieste sa nachádzali Česi.

Milan
Kundera v minulosti povedal, že zmysel malých národov spočíva
v kultúrnej tvorbe na rozdiel od veľkých, ktoré tvoria dejiny. Jedine
tak si môžu zachovať identitu a nájsť svoje miesto v dejinách.
Súhlasíte?

Zdá sa, keď sa niekto na to pozerá z diaľky,
že to tak je.  Dnes po 25 rokoch slobody sme v kultúrnej tvorbe svedkami
určitého úpadku. Nedávno som vydal protokoly maďarského zväzu 
spisovateľov z r. 1986. Vtedy na zasadnutí politbyra ústredného výboru
komunistickej strany prediskutovávali čo sa deje v literárnom svete,
dnes literatúra nikoho nezaujíma. Bolo by nezmyselné a groteskné, keby
sa dnes vláda zaoberala dianím v literatúre. Avšak v našej tradícii je
dôležitosť literatúry zakorenená. Prečo je tomu tak? Pretože literatúra
vytvorila našu národnú identitu v 19. i 20. storočí. Iný význam má
literatúra pre naše národy a iné pre Francúzov alebo Angličanov.

Václav Bělohradský povedal,  že veľké národy si vytvorili dejiny a my žijeme v príbehoch, v „medzisvetoch“.

Trefné.
V istom zmysle celá stredná Európa je „medzi Európa“. Druhá vec je, že
vždy existovala na hranici, na hranici svetov.  Dnes sme tiež na hranici
Európy a nevieme  aká ešte bude budúcnosť. Na Západe sa to dá len
obťažne pochopiť,  podobne ako skúsenosť dvoch totalít.

Je Trianon ešte stále veľká trauma pre Maďarov, ktorá ich stigmatizuje a cez ktorú sa nemôžu dostať ďalej.

Nie.
Existujú ale ľudia, ktorí s Trianonom chcú stále manipulovať. Na druhej
strane, keď sa pozriete na mapu, uvidíte, že veľká časť maďarského
etnika žije za hranicami krajiny v  susedných štátoch. Esejista
a prozaik  Lászlo Németh v 30. rokoch  minulého storočia napísal, že
nemôžeme bojovať za vznik veľkého Maďarska alebo Uhorska, lebo to nie je
reálne. Samozrejme ale našim záujmom je, aby maďarské menšiny žili v
normálnych pomeroch. 

Hovorí sa, že Stredoeurópania  sú chorí dejinami. Súhlasíte?

Naopak,
to nám vlieva nádej a silu.  Samozrejme musíme si zachovať kritický
pohľad na dejiny a identitu. Pochopiť, že aj  tí druhí majú tie isté
traumy.

Čítal som, že stredná Európa má a software, ale nenašiel sa hardware.

Hardware je V4. Jej spolupráca by sa mohla prehĺbiť. A software? Spoločná historická skúsenosť.

Máte
skúsenosti z Maďarska, Slovenska, Poľska, Česka a Chorvátska. Ako
vnímate rôznorodý pohľad, naklonenie k strednej Európe, k spoločným
dejinám v týchto krajinách? Timnothy Garton Ash povedal: „Povedz mi
svoju definíciu strednej Európy a ja ti poviem odkiaľ pochádzaš.“

Samozrejme
sú rozdiely vo  vnímaní  strednej Európy, ale nachádzame sa v tej istej
geopolitickej situácii a na  hranici Európskej únie. V podstate máme
spoločné  politické i hospodárske  záujmy. Treba pamätať  nato, ako
s nami manipulovali veľmoci  v čase druhej svetovej vojny a následne
potom. Neviem však, či sa to dá naučiť z histórie.

Není zde článek celý?