Dopyt po ruskom plyne je v Európe rekordný. Situácia sa v najbližších rokoch nezmení

Rusko dodalo podľa nedávno zverejnených údajov spoločnosti Gazprom v roku 2017 do Európy a Turecka 193,9 miliardy metrov kubických plynu. Je to doterajší rekord, a to i napriek tomu, že Európska únia dlhodobo deklaruje ambíciu znížiť svoju závislosť od dodávok ruského plynu.

Ruská federácia v posledných rokoch kontinuálne zvyšuje objem dodávaného plynu do Európy a Turecka. Výnimkou je len rok 2014, kedy objem dodávok klesol na 147,2 miliárd zo 161,5 miliardy metrov kubických v roku 2013. Tento pokles sa podarilo prekonať, čo však pre Rusko nezaručuje bezproblémovosť dodávok — ukazuje sa to v sporoch s Ukrajinou, neúspešnými projektmi nových plynovodov na juh Európy či odporom členských krajín EÚ zo strednej a východnej Európy proti plynovodu z Ruska do Nemecka po dne Baltského mora.

Tieto aspekty pre Sputnik zhodnotil bývalý novinár, neskôr riaditeľ kontrarozviedky SIS a v súčasnosti šéfredaktor analytického portálu ďatel.sk Peter Tóth.

Európa zvyšuje závislosť od ruského plynu

Napriek tomu, že politickí lídri EÚ pravidelne avizujú znižovanie závislosti európskych krajín od ruského plynu, opak je realitou. V roku 2015 sa dodávky vrátili na úroveň roku 2013. Rok na to sa ešte zvýšili na 179,3 miliardy metrov kubických a v roku 2017 dosiahli rekordných 193,9 miliárd metrov kubických.

Európska únia k snahám o diverzifikáciu svojich energetických zdrojov vážnejšie pristúpila po niekoľkých výpadkoch dodávok plynu do Európy, ktoré boli spôsobené spormi medzi Ruskom a Ukrajinou.

Medzi politikmi a novinármi sa preto postupne udomácnila téza, že Rusko využíva dodávky plynu ako nástroj zahraničnej politiky. S týmto tvrdením súhlasí aj Peter Tóth, považuje to však za pochopiteľné.

„Môže sa nám to nepáčiť a môže to byť pre viaceré krajiny nepríjemné, avšak prírodné bohatstvo a zemný plyn predovšetkým sú ruskou ekonomickou a geopolitickou výhodou,“ hovorí publicista a vzápätí upozorňuje, že aj táto výhoda má svoje limity: „USA v súčasnosti ťažia vyše 9 miliónov barelov ropy denne. Taktiež ťažia bridlicový plyn. To všetko má vplyv na pomerne nízke ceny ropy a zemného plynu na svetových trhoch, čo výrazne poškodzuje ruský federálny rozpočet.“

Podiel plynu dopraveného z Ruska sa však v posledných rokoch vyšplhal na tretinu celkovej spotreby plynu v únii. V súčasnosti a ani blízkej budúcnosti teda nie je možné, napriek želaniam a vyhláseniam západných politikov, úplne sa zbaviť závislosti od ruského plynu. „Keby to bolo také jednoduché, zrejme by Nemci s Rusmi nestavali Nord Stream 2, ale by sa pokúšali dovážať nórsky plyn. Nazdávam sa, že geografická realita je taká, že v otázkach dodávok zemného plynu sú východná, stredná a veľká časť južnej Európy odkázané na spoluprácu s Ruskom,“ hodnotí Tóth.

Na druhej strane nehrozí ani to, že by Rusi jedného dňa úplne „zatiahli kohútiky“. Podľa Tótha by takýto scenár mohol nastať len v troch prípadoch: „Ak by vypukla medzi Ruskom a Európou vojna, ak by si to ruská ekonomika mohla dovoliť, alebo ak by dokázali Čína, Turecko a prípadne iné krajiny nahradiť výpadok európskeho odberu ruského plynu. Nič z toho však nie je reálne a ani tak skoro nebude. Ruská ekonomika je extrémne závislá od predaja uhľovodíkov. Prezidentovi Vladimírovi Putinovi sa síce podarilo stabilizovať krajinu, dokonca ju uviedol nanovo na medzinárodnú mocenskú scénu, ale jeho najväčším zlyhaním je, že hospodárstvo Ruskej federácie nie je dostatočne diverzifikované.“

Rusko i Európa sa teda vzájomne potrebujú — Európa potrebuje ruský plyn a Rusko zase európske peniaze.

Slovensko by malo podporiť Nord stream 2

Nevypočítateľná situácia na Ukrajine viedla Rusko k projektovaniu a budovaniu nových plynových trás, ktoré by Ukrajinu obchádzali. Projekt plynovodu South stream (Južný prúd), ktorý by prepravoval plyn z čiernomorského pobrežia Ruska cez Bulharsko do Európy síce dostal stopku, no Rusi prišli s alternatívou — už vybudovaná časť plynovodu na dne Čierneho mora by vyúsťovala v európskej časti Turecka a odtiaľ do Grécka. Projekt dostal názov Turkish stream (Turecký prúd), no jeho realizácia výrazne mešká. V máji 2015 ohlásil ruský koncern Gazprom, že v decembri 2016 bude plynovod sprevádzkovaný, no realita je taká, že k januáru 2018 je vybudovaná len menšia polovica podmorskej trasy plynovodu.

Zo severu zase Rusko v spolupráci s Nemeckom buduje na dne Baltského mora plynovod Nord stream 2 (Severný prúd 2). Treba dodať, že tento projekt na rozdiel od južných úspešne napreduje, a to aj napriek nepriaznivej klíme vo vzťahoch Ruska a Západu či odporu členských štátov EÚ v strednej a východnej Európy. Nord stream 2 totiž obchádza nielen Ukrajinu, ale aj Bielorusko, Poľsko, Rakúsko, Česko či Slovensko. V prípade sprevádzkovania tejto trasy tak spomínané krajiny prídu o značné príjmy za tranzit plynu

Napriek tomu Peter Tóth hovorí, že Nord stream 2 je aj v slovenskom záujme. Dobré vzťahy medzi Nemeckom a Ruskom by podľa neho pre menšie európske štáty mali byť prvoradejšie ako možné ekonomické straty. „Ak je stabilita v Európe závislá od dobrých vzťahov Nemecka s Francúzskom, potom je stabilita severnej Eurázie závislá od dobrých vzťahov Nemecka s Ruskom. Na takýto vývoj by sa USA, samozrejme, pozerali s nevôľou. Možno by boli z neho spočiatku nervózni v Poľsku a v Pobaltí. Treba však povedať, že stabilné obchodné a politické vzťahy Nemecka s Ruskom sú pre mier v Európe kľúčové,“ tvrdí šéfredaktor portálu ďateľ.sk

Ako ďalej dodáva, Rusko a Nemecko si dnes nechcú deliť Poľsko, a Rusko si v súčasnej dobe nemôže dovoliť vstúpiť do Pobaltia: „Urobilo by to len vtedy, ak by ho Západ nežiaducim spôsobom zatlačil do kúta. A práve preto je dôležité podporovať dobré vzťahy Nemecka s Ruskom, neexponovať sa nerozumným spôsobom na Ukrajine a neexperimentovať s Bieloruskom.“

Neoficiálne sa s Moskvou rokuje cez Bratislavu

Ukrajina v posledných rokoch intenzívne hľadá nových dodávateľov plynu. Cez jej územie totiž v súčasnosti prúdi len plyn určený pre európskych odberateľov a súčasnú domácu spotrebu pokrýva reverzný tok plynu cez Maďarsko, Poľsko a Slovensko. Práve cez naše územie prúdi od septembra 2014 najväčší objem plynu určený pre Ukrajinu.

Aj keď slovenská diplomacia nemá tak pozitívny postoj k ukrajinskému vedeniu ako zvyšok únie, veľa možností v otázke reverzného toku podľa Tótha nemala: „Bolo očividné, že najsilnejší hráči EÚ si želajú, aby na Ukrajinu prúdil plyn reverzným tokom a keďže naša ekonomika je závislá predovšetkým od Nemecka, splnili sme želanie našich partnerov.“

Napriek tomu sa Slovensku podarilo udržať zaujímavé postavenie — z krajín Vyšehradskej štvorky patrí medzi politicky najstabilnejšie s nízkou mierou euroskepticizmu, no zároveň si udržiava vyvážené vzťahy s Ruskom. „Aj keď predseda parlamentu a prezident v tejto otázke tvoria dva protikladné extrémy. Slovenská vláda a jej diplomacia tieto excesy vyvažujú a majú dobré pracovné vzťahy s Moskvou. Žiada sa dodať, že ak potrebujú Brusel, Berlín alebo Paríž komunikovať s Moskvou mimo oficiálnych kanálov, využívajú na to Bratislavu,“ uzatvára svoje hodnotenie Tóth.

Názor autora se nemusí shodovat s názorem redakce


Není zde článek celý?