Ohlásenie fašizmu z okultného centra sionizmu na Slovensku. Časť III.

zilina-kiskaOkultná sakrálnosť Žiliny. Reformácia. Ľudáctvo.

V nemeckej knihe „Das von den Tuercken lang gequaelte Koenigreich Ungarn“, vydanej v roku 1683 po víťazstve kresťanskej koalície pri Viedni zrejme za účelom zaujať a mobilizovať nemeckého čitateľa k pridruženiu sa ku Kristovmu vojsku, je veľa zaujímavých a neortodoxných informácií o Uhorsku, ktoré bolo vtedajším bojovým poľom Západnej koalície s Turkami. Na str. 409 sa o Žiline píše: „Žilina (Sillen) je jedným zo siedmich baníckych miest Horného Uhorska / údajne predčí ostatné v starobylosti / avšak zásoby kovovej rudy sú vyčerpané a bane opustené / preto je to teraz malé mestečko / ktoré z bokov lemujú vysoké hory…“

Oficiálna história tvrdí, že:

– v Žiline bola Ľudovítom I. Veľkým z XIV. stor.n.l. udelené „Privilegium pro Slavis“, ktorý zrovnoprávňoval nemeckých a slovenských členov mestskej rady

privilegium pro_slavis

– v Žiline sa od 28. do 30. marca roku 1610 konala „Žilinská synoda“. Zvolal ju a predsedal jej uhorský palatín Juraj Thurzo. Bola prvou zákonodarnou synodou evanjelickej cirkvi na území Horného Uhorska, dnešného Slovenska. Prijala prvé zákony, organizačné členenie a zvolila prvých superintendentov, čím položila základy pre vytvorenie samostatnej cirkevnej organizácie evanjelikov v Hornom Uhorsku. Juraj Thurzo tým odčlenil luteránsku (evanjelickú a. v.) cirkev od katolíckej. Dôsledne uplatňoval právo „Cuius regio, eius religio“ (koho panstvo, toho náboženstvo)

za synoda I za synoda II

thurzo I thurzo II

– zo Žilinského kraja, konkrétne z Lietavy  pochádza aj sám Juraj Thurzo, známy diplomat, podporovateľ protestantizmu. Od roku 1598 bol radcom cisára Rudolfa II., od roku 1599 kráľovský pohárnik, od roku 1602 kapitán preddunajského vojska a hlavný veriteľ novozámockej posádky.Zomrel v Bytči a je pochovaný na Oravskom hrade.

rudolf II

bytca

synagóga bytca

– susedné mesto Martin je významným centrom národnej a kultúrnej histórie Slovákov, domovom Národného cintorína, mestom Memoranda slovenského národa a Martinskej deklarácie. Martinský dialekt je prijatý za spisovnú slovenskú jazykovú normu

martin

– v Bytči, rodovom panstve Juraja Thurzu, sa narodil aj Jozef Tiso

tiso

– v Ružomberku pôsobil zakladateľ HSĽS Andrej Hlinka a pôsobí tam Katolícka Univerzita

andrej-hlinka

– v Žiline bola vyhlásená slovenská autonómia po Mníchove roku 1938 a 14. marca 1939 tu bol vyhlásený Slovenský štát

– zo Žiliny odchádzali transporty slovenských Židov do Oswiencimu a iných vyhladzovacích táborov pri plnom vedomí oficiálnej vládnej moci, ktorá transporty z PR-dôvodov, takpovediac, zastavila, až keď sa informácie o tamojších hrôzach skrz výpovede zutekavších väzňov stali verejným tajomstvom; sionisti, ktorí dnes podporujú ĽSNS a ohováračov tradície SNP, by si mali spomenúť, že jedným z prvých dvoch nariadení slobodnej SNR v B. Bystrici bolo zrušenie „arizačných zákonov“ voči Židom na povstaleckom území

– Žilina bola dlho baštou národniarov, ktorí sa v dlhodobej perspektíve ukazujú ako tradičná, pod konzervatívnymi a oportunisticky rusofilskými heslami vystupujúca pravicová strana s neskývanými prvkami kryptoľudáctva.

Zdalo by sa, čo má horeuvedené spoločné so sionizmom? Práveže veľmi veľa a explicitne! Poďme po poriadku. O Reformácii ako politicko-ideologickom procese, ktorý prispel k rozpadu náboženskej jednoty „Kráľovstva Slovanov“, spočívajúcej na spoločnom liturgickom staroslovanskom jazyku a jednotnej pravoslávnej viere, sme písali v článku „Slovanský Babylon“ a „Pravoslávie v Uhorsku…“, „Kontúry štátneho prevratu na Slovensku – ako zachrániť kresťanstvo?“, „Neštruktúrne faktory riadenia Vatikánu a Habsburgovcov na Slovensku.“

Reformáciu sme totiž zvyknutí vnímať ako prednostne náboženský fenomén, hoci to je pre pochopenie globálno-historického procesu kruciálne dôležitá epocha, ktorá vlastne stvorila novoveký kapitalizmus. Reformácia je najvýznamnejšou globálno-politickou udalosťou tzv. „dlhého 16. storočia“ (1456-1648), a jej nemilosrdné a dovtedy nevídané náboženské vojny privodili zrod „westfálskeho systému“ a pravidlo „Cuius regio, eius religio“. V hospodárskej sfére však víťazstvo Reformácie znamenalo legalizáciu úžery v ranokapitalistických protestantských krajinách. Pre podrobnejšie oboznámenie sa s týmto fenoménom odporúčame prečítať knihu C. Schmitta – „Protestantská etika ako osnova formovania kapitalizmu“.

A. Fursov, napríklad tvrdí – „Protestantizmus ako politicko-ideologické hnutie sa sformoval až za Calvina, pretože Luther bol ešte stredoveký človek, „viri obscuri“, ktorým hýbali predovšetkým mysticko-teologické motívy ako Faustom, keď vyvešiaval vo Wittenbergu svoje tézy. V dogmatickej rovine však v podstate tvrdil, že:

– človek je od prirodzenosti zlý a hriešny a niet možnosti vyhnúť sa hriechu

len sám Boh rozhoduje, koho spasí a koho zatratí, t.j. zjavný „determinizmus vyvolených“

– najlepšie čo môžeme spraviť, je podriadiť sa vôli Boha a modliť sa za svoje spasenie.

V protestantskej „kozmológii“ sa sociálny status človeka považoval za stelesnenie Božej vôle, o bedárovi sa predpokladalo – „dobre mu tak, Pán Boh ho zaslúžene trestá“, t.j. erodoval sa pocit sociálnej spolupatričnosti a spravodlivosti. „Každý je strojcom svojho šťastia“. Ak si sprostý a chudobný, nuž to si aj zaslúžiš. Naopak, ak si boháč a vŕšiteľ osudov, znamená to, že si našiel favour in the eyes of the Lord. V duchu hesla – „Každému svoje“. Vynikajúcim príkladom sú rozprávky H. Ch. Andersena, napr. o dievčatku, ktoré nepredalo na Vianoce zápalky, bálo sa vrátiť k násilníckemu otcovi „s nepořízenou“ a bolo nútené stráviť Štedrý večer na ulici.  Je príznačné, že sa jej nikto z „počestných mešťanov“ (protestantov) nezastal, nik ju neprichýlil, nezohrial a nenakŕmil toto malé Božie stvorenie v deň Narodenia Pána. Dievčatko spálilo všetky zápalky v chabých pokusoch zahriať sa, a videlo pritom SNY, staré ako ľudstvo samo – o POKOJI, DOMOVE, LÁSKE A ŠŤASTÍ. O všetkom tom, čo robí z ľudí ČLOVEKOV, a skrz odopieranie čoho globálna moc už stáročia pije ľudstvu krv. Ráno 25. decembra bolo dievčatko nájdené mŕtve. Toto je možné len v spoločnosti, kde absentuje kolektívny element sociálnej spravodlivosti ako priamy následok teologického determinizmu a uplatňovania protestantskej etiky (C. Schmitt) a morálky v praxi. Tento Andersenom vystihnutý moment je len jedným zo sprievodných sociálnych javov obdobia, ktoré ruský sociológ a historik A.I. Fursov nazval „sociálnym peklom“. Andrej Iľjič zároveň tvrdí – „Dejiny Západnej Európy sú falzifikované rovnako ako NAŠE. Historikovia Renesancie a Reformácie potrebovali vykresliť Stredovek ako a priori TMAVÉ, brutálne obdobie. Skutočnosť je taká, že to práve „dlhé XVI. storočie“ bolo oproti „vyspelému stredoveku“ obdobím TMAVÝM  a neporovnateľne brutálnejším… Napríklad, v XI-XIVstor.n.l. si mladí zaľúbenci dávali rande pri mlynoch, zatiaľ čo od XV. stor. – na cintorínoch. Zaúradovali morové epidémie.“

Práve pre túto svoju horeopísanú deterministickú vieroučnú špecifickosť, a až potom kvôli neuznávaniu mariánskeho kultu, inštitútu spovede či „svätosti“ kohokoľvek, okrem Svätej Trojice, sa dá tvrdiť, že protestantizmus je najsionizovanejšou formou kresťanstva.

Podľa toho istého A. Fursova treba kľúč k týmto javom hľadať v epoche tzv. „dlhého XVI. storočia“. Čo to bola za epocha? Európa stála vtedy pred kardinálnou voľbou – buď pôjde cestou veľkej katolíckej ríše Karla V. a stvorí akýsi post-feudalizmus, alebo sa uplatní taliansko-holandský model, neskôr realizovaný pomocou Britskej ríše.  Prvú polovicu XVI. storočia sa zdalo, že zvíťazí Ríša. Tu treba uviesť dôležitý a smerodajný moment. Táto veľká „habsburgská“, a v skutočnosti – Mongolská, resp. Rímska („megalé“ – veľký, gréc) ríša, „nad ktorou nezapadalo Slnko“, bola prevažne slovano-turkická a jej metropolou bola Rus, resp. Moskóvia.

Pozn. aut.: Táto ríša bola kresťanská. Vieme predsa, že Habsburgovci vládli v katolíckej monarchii. Avšak stará ruská pravoslávna cirkev (resp. tá viera, o ktorej písal Štúr a ktorej vyznávačov sme si ilustrovali na mape Čiech S. Muenstera v min. čísle – pozn.) sa oficiálne nazývala Ruská pravoslávna KATOLÍCKA (КАФОЛИЧЕСКАЯ – rus.) cirkev, v tom zmysle, že grécke „katholikos“ znamená „univerzálny“. Taktiež pri analýze pojmu „Mosk-va“ treba zohľadniť, že také príbuzné pojmy ako Moscha, Mosca, Moschea okrem toho, že znamenajú „mešita“ – taktiež korelujú a sú rovnocenné s biblickými pojmami Mosoch, Mešech, Mesiáš, Mašiach (MeSSiaH – angl.). O Rusoch a Moskovitoch sa v starých prameňoch často hovorí, že pochádzajú od biblického „praotca Moscha/Mešecha“. Novochronológovia A.T. Fomenko a G.V. Nosovský prišli s neobvyklým vysvetlením identity tohto Moscha – Mešecha. Vysvitlo, že po arabsky „mašich“ znamená „pomazaný“, t.j. „Kristus“. T.j. Moskovia znamenala po-arabsky „kresťanská“. Pripomeniem, že z našich vlastných výskumov kultúrneho dedičstva pravoslávnych komunít v Uhorsku vyplýva, že arabčina bola jedným zo sakrálnych písiem pravoslávia. V svetle toho, že Mosch – Mašich – Messiah znamená „Kristus“, môže aj Moskóvia znamenať kresťanskú krajinu, od nepamäti spätú s Kristom-Mesiášom. Skrz túto optiku je ľahšie pochopiteľná aj novochronologická hypotéza, že Kristus, resp. Andronikus I. Komnén ako jeden z právoplatných dedičov byzantskej cisárskej koruny v období XII. stor. značnú časť svojho detstva pobýval na Rusi, vlasti jeho Matky. V Evanjeliách to bolo zachytené ako útek Svätej Rodiny do Egypta a jeho prorokovanie v Galilei. Kristus však nepôsobil len v Rusku, ale aj v Strednej a Juhovýchodnej Európe, napr. v Uhorsku (resp. Veľkej Morave) v podobe kráľa Andreja I. Bieleho (resp. Konštantína Filozofa/Cyrila).

V kontexte Reformácie novochronológovia, zo svojej strany, tvrdia, že až do Rudolfa II sú všetci Habsburgovci do značnej miery fiktívni, resp. predstavujú historické duplikáty skutočných vládcov Mongolskej ríše. Jedným z ich hlavných záverov, ozvučených, napríklad, v knihách

– „Západný mýtus. „Antický“ Rím a „nemeckí“ Habsburgovci. Dedičstvo Veľkej Ríše v kultúre Euroázie a Ameriky.“

„Impérium. Slovanské dobytie sveta. Európa, Čína. Japonsko. Rus ako stredoveká metropola Veľkej Ríše.“

je to, že známy Habsburgovec Karol V., veľký bojovník proti Reformácii, je vlaste jedným z viacerých dublikátov cára Ivana IV. Hrozného. Vieme, že Ivan Hrozný – popri tzv. Livónskej vojne s európskymi protestantmi – potlačoval tzv. Kazanské povstanie, kedy tamojší tatárski námestníci primkli k judaizmu. Fomenko a Nosovský tvrdia, že „kazanská vzbura bola vnútroruským echom západoeurópskej Reformácie“.

*          *          *          *          *          *          *          *          *          *          *          *

Práve protestantizmus sa stal tým dynamitom, ktorý jednotu Ríše raz a navždy narušil. Protestantizmus bol duchovnou zbraňou ľudí, ktorí viedli dejiny ku kapitalizmu. Napriek tomu títo prví protestanti však vonkoncom neboli bársakí buržuji, snívajúci o zisku. Engels o nich písal, že – „Ľudia, ktorí stvorili kapitalizmus, boli všetko, len nie buržoázne obmedzení“. Ide o mnohoúrovňový globálno-historický fenomén, ktorý odštartoval celú sériou následných procesov. Nuž čo, najďalej ide ten, kto nevie, kam ide.

Protestantizmus je aj preto najviac judaizovanou formou kresťanstva, lebo ich etiky sa navzájom vylučujú. V kresťanstve nemôžu byť „vyvolení, ktorí sa zachránia“. Vyvolenosť je kategória úplne iného náboženstva. Naviac, táto „vyvolenosť“ sa v protestantizme odvíja od bohatstva. Všetci sa tu zachraňujú individuálne, jedná sa teda o etiku individualistického boháča. V tomto je protestantská etika diametrálne odlišná od tej katolíckej, resp. pravoslávnej.

Protestantizmus sa najviac ukorenil v Severnej Európe, o ktorej je známe, že momentálne tam panuje nevídaná sociálno-psychologická kríza, strata identity, hodnôt a tradícií. Rovnaký údel postihuje anglosaský svet, Veľkú Britániu a USA, pričom posledné vôbec vznikli ako protestantnsko-slobodumurárska experimentálna krajina.

V skutočnosti bola Reformácia označovaná pred-nikonovskými pravoslávnymi hierarchami ako „ересь жидовствующих“, t.j. kacírstvo tých, čo vyznávajú židovskú vieru. Reformácia bola politickým a ideologickým hnutím, ktoré slúžilo fasádou pre medzinárodnú inštitucionalizáciu ranokapitalistických ekonomických formácií. Práve v prvej polovici XVII. storočia vznikli prvé medzinárodné a štátne banky, ktorých vtedajší majitelia dnes patria k absolútnej svetovej špičke, oproti ktorým sú neskorší Rotschildovci a Rockefellerovci len ľudia 3. úrovne. Reformácia oddeľuje stredovek a novovek a trvala viac, než 100 rokov.

Z hľadiska globálnej politiky išlo predovšetkým o dlhodobý mocensko-politický proces, sprisahanie „staroegyptských žrecov“ proti centrálnej moci Ríše Karla V. ~ Ivana Hrozného. Cieľom sprisahancov bolo privodiť rozpad „Rímskej ríše“ cez náboženský rozkol protestantizmu. V Biblii je to zachované v podobe príbehu z knihy Ester.

Pozn. aut.: V práci „Akú Astrachaň dobyl Ivan Hrozný“ (vydanej v ruskom origináli tu:
http://zvazrusov.sk/wp-content/uploads/2016/12/Spolu_2015_07_web.pdf;
http://zvazrusov.sk/wp-content/uploads/2016/12/Spolu_2015_09_web.pdf) sme vyslovili hypotézu, že biblická Esther, resp. babylonská Semiramida, zrejme predstavujú fantómne duplikáty jednej z manželiek „Ivana Hrozného“ – Márie Temrjukovny, pokrstenej pred svadbou s ruským monarchom pravoslávnym obradom na počesť Márie Magdalény (!). V článku je vyslovená hypotéza, že táto tretia manželka „Ivana Hrozného“, resp. biblická Esther pochádzali zrejme pochádzali z neskorostredovekého Uhorska, konkrétne – z Ostrihomu, t.j. Ester-gomu (~ Аstrachaň).

*          *          *          *          *          *          *          *          *          *

Reformačné hnutie a vojny vyústili v osamostatnenie sa Západnej Európy a cielené vyhladzovanie tamojších stôp po slovanskej prítomnosti, obzvlášť v podmienkach, keď metropola Ríše (Rusko) bola zmáhaná Veľkou Smutou a vnútornou občianskou vojnou medzi prívržencami Romanovcov a Tartárie.

V Západnej Európe naopak nástup post-reformačnej doby v XVII. stor.n.l. ide ruka v ruke s „albigójskou“ vyhladzovacou vojnou proti Katarom, ktorú niektorí historici nazývajú aj genocídou pod vedením Vatikánu. Známe sú slová pápežského legáta vo vojsku Simona z Montfortu na otázku – „Ako máme oddeliť kacírov od verných?“ – „Zabite ich všetkých. Pán Boh si svojich vytriedi...“ Katarov volali vo Francúzsku aj Bulharmi, resp. Bougres, Ogres (~ Vagrovia, Uhri), a ich kríž sa nápadne ponáša na ten slovenský. (cathar cross.jpg; slovak cross.jpg) Vzťah nových „pánov dejín“ k vojenským jednotkám niekdajšej slovano-turkickej ríše, katarom, ktorí zaujímali strategicky dôležité hrady naprieč celou Európou, vidíme aj na tom, že „ogres“ je v dnešnej francúzštine synonymom „zlobrov“, resp. v argote – „skúsený zlodej“. Rovnako aj v takom umelom a neskorom (oproti liturgickej staroslovančine – pozn.) jazykovom konštrukte ako latinčina poznáme pojem vulgárny, ktorý zrejme schválne sdieľa jednotný jazykový základ s pojmom Bulhar. Nehovoriac už o donebavolajúcom lingvistickom fenoméne latiny a od nej odvodených jazykov, totiž SLAV – SLAVE. Táto psycho-lingvistická machinácia v rámci latinského jazyka ako „jazyka“ novej, post-reformačnej epochy je zjavná a neoddiskutovateľná. Naviac, latinizácia ako taká nebola záležitosťou výlučne z obdobia „Re“-katolizácie, ale samotní reformátori a protestanti na Slovensku používali biblickú češtinu na osnove latinky. To všetko, samozrejme, na úkor pôvodného liturgického jazyka Slovanov. Jeden príklad naviac toho, čo sme nazvali „apriórne protislovanskou globálno-politickou zameranosťou Vatikánu“. Dejiny nám písal práve on, a preto sa nečudujme, že navzdory zdravému rozumu – reáliám z mapy G. Hensela „Europa polyglotta“ – nám oficiálna historiografia tvrdí, že krátko po vypudení z Veľkej Moravy tu hlaholika ako aktívne používaný jazyk zanikla a celý stredovek sa u nás písalo latinsky. O jestvovaní akéhosi „hunského“ písma (taktiež prekrásne idenitifikovateľného na mape Hensela – popri hlaholike, cyrilike, etruštine a i.) v Uhorsku do polovice XVIII. stor. nám oficiálna veda vonkoncom nič nehovorí. A to napriek tomu, že zrejme práve v tomto kľúči „Elementa Hunorum“ sa dajú prečítať aj nadpisy na slávnom Poklade z Nagy-Szentmiklós a iných – vo Viedni držaných a pred zvedavými očami dobre dištancovaných exponátov.

Len  v priebehu XVII-XVIII. stor.n.l. sa začínajú politicky formovať nové, na niekdajšej slovano-turkickej Ríši nezávislé európske národy a štáty . Práve v XVII.-XVIII. storočí – A NIE SKÔR – boli preukázateľne zničené tak katarské zámky v Západnej Európe, ako aj väčšina slovenských hradov. V Rusku v dôsledku Reformácie a  rozpadu svetovej Ríše došlo k vyhubeniu starej dynastie Rurikovcov a dosadeniu na trón prozápadnej dynastie Romanovcov.  Sociálny aspekt týchto epochálnych zmien „dlhého XVI. stor.“, kedy kapitalizmus prichádzal na zmenu feudalizmu, A. Fursov ocharakterizoval ako „sociálne peklo“.

Tento politicko-mocenský boj nových „pánov dejín“ s pozostatkami vojenských síl Ríše bol sprevádzaný hneď odzačiatku cieľavedomým falzifikovaním globálnej histórie pomocou novovytvorenej „scaligerovskej“ chronológie dejín v snahe „legitimizovať“ nových protestantských uzurpátorov (aj západniarskych a nelegitímnych „Romanovcov“ v Rusku) a ich nároky na európske kniežatstvá a kráľovstvá, ktoré ešte nedávno podliehali cisárovi HAB-s-BURGOVI, t.j.. NOV-GORODU, ak prečítame latinské HAB po rusky.

Reformácia teda nebola samoúčelná. Ako sme ukázali v článku „Neštruktúrne faktory riadenia v politike Vatikánu a Habsburgovcov na Slovensku pred 1918. Slovensko v prvej ČSR.“ – bez Reformácie by totiž nebolo následnej „Re“-katolizácie našich krajín, ktorá predstavovala, v skutočnosti, prvú a prvú a poslednú katolizáciu a latinizáciu Uhorska, sprevádzanú nanucovaním – nového písma a jazyka (vrátane zničenia starého), novej Viedňou skoncipovanej histórie, nového Vatikánom skoncipovaného náboženstva. Všetko sa to dialo v rámci „delenia dedičstva“ ríše, známeho aj ako boj o „rakúske dedičstvo“. „Oesterreich“ znamená po-nemecky „Východná ríša“. Len počnúc Máriou Teréziou sa v skutočnosti skonsolidovala moc Habsburgovcov v Uhorsku, a práve za jej panovania sa definitívne vykryštalizovali hlavné neštruktúrne faktory riadenia, ktoré neskôr Viedeň a Vatikán uplatňovali pri spravovaní svojich väčšinovo slovanských poddaných.

Na úrovni globálnej politiky teda Reformácia odštartovala hru na dve prihrávky, kedy najprv nástup protestantizmu priviedol k náboženskému a jazykovému triešteniu ríše, Tridsaťročnej vojne a formovaniu nových protestantských protokapitalistických štátov na územiach niekdajších európskych vazalov ríše. V tejto prvej fáze zrejme hlavnú úlohu zohrávali Benátčania, ktorí, ako je známe, spolu s Janovanmi financovali tak Habsburgovcov a Karla V ~ Ivana IV., ako aj Holanďanov a protestantov. Druhá prihrávka bola smerom k ustanoveniu „novej starej viery“ – súčasného katolíctva na územiach, ktoré podliehali alebo boli dobyté post-rudolfovskými Habsburgovcami a Vatikánom, či na Turkoch, Kataroch alebo Slovanoch. Túto rekatolizačnú vieru nazývame „Novou starou“ preto, lebo sa jednalo o zámenu predreformačného „katolíckeho“ pravoslávneho (RPC sa dodnes volá Ruská Pravoslávna Katolícka cirkev – pozn.) náboženstva na nový, Vatikánom kanonizovaný kult s latinskou bohoslužbou. Spoločným záujmom tak reformátorov, ako i „re“-katolizátorov bolo zahladiť stopy po „mongolskej“ minulosti a vytvoriť si vlastné rodokmene a dejiny, aby „ideologicky a historicky spečatili politické víťazstvo Reformácie a za ňou stojacich síl“. Táto druhá fáza procesu bola zrejme v réžii Janovanov a Vatikánu, ktorí tento psycho-historický boj spečatili tým, že uvrhli kolektívne vedomie ľudstva do tzv. „chronologickej matrice“ Scaligera-Petaviusa, bez vymanenia sa z ktorej NEMOŽNO POCHOPIŤ globálno-historický proces a neštruktúrne faktory globálneho riadenia Vatikánu na druhej priorite.

Keďže išlo o sprisahanie „staroegyptských žrecov“, pripomenieme, že finančná elita Benátskej republiky v XVI-XVII. stor.n.l. sa najprv relokovala do novovytvorenej a na Ríši nezávislej protestantskej konfederácie v Holandsku, a neskôr vďaka tzv. „Slávnej Revolúcii“ 1688 do Anglicka, kde po porážke posledného katolíckeho kráľa Jamesa II. Stuarta dosadla na trón holandská Oranžská dynastia. Je zvláštne, že sa to zaobišlo bez zbytočnej krvi. Tá totiž už bola preliata v anglickej občianskej vojne, kedy vlastne v krajine vládol cromwellovský totalitárny protestantizmus. Neskorší reštaurovaní Stuartovci boli v princípe ochotní ísť na kompromis, obzvlášť po tom, ako cromwellovci (politickí operátori GP) sťali Charlesa I. Stuarta. Pôda pre túto benátsku „Operáciu Overlord NAOPAK“ teda už bola pripravená. V XIX. stor. sa napr. strane toryov v britskom parlamente hovorilo Venetian party. Benátska elita pritom tvorí jadro „bielej“ frakcie staroegyptských žrecov. V tomto kontexte smrť princezny Diany ako priamej potomkyni Stuartovcov v mnohom koreluje so smrťou jej korunovaného predchodcu, pretože sa jednalo o demonštráciu vzťahu nových, post-reformačných monarchií pod vplyvom „atlantickej“ frakcie GP voči starým predreformačným európskym rodom. Stuartovci sa totiž považujú za potomkov Merovejcov a tým pádom aj za nositeľov pokrvnej línie kráľov Judských.

* Pozn. aut.  V zmysle „Novej Chronológie“ dáva horeuvedená genealogická konštelácia význam, keďže Merovejci zrejme predstavujú „západoeurópsky analóg“ toho, čo zvykneme nazývať „Moravania“, resp. „Veľká Morava“, a čo v skutočnosti predstavuje kombináciu Vatikánom skompilovaného a do nacionálnych historiografií pretaveného a misinterpretovaného dostupného písomného dedičstva o prvom stredovekom protokresťanskom štátnom útvare v Európe, Byzancii, „Veľkej Romey“ ~ Veľkej Romavy ~ Veľkej Moravy. V Byzancii toho obdobia (XI-XII. stor.n.l.) vládla dynastia, z ktorej pochádzal aj Ježiš Kristus, byzantský cisár Andronikos I. Komnén. Mimoriadne významný je z tohto pohľadu Bela III, uhorský kráľ, spríbuznený s byzantským dvorom, kde vyrastal. Sama wikipédia hovorí, že Bela III. sa po návrate do Uhorska stal najmocnejším a najbohatším európskym vládcom a krv jeho potomkov sa preliala do kráľovských dynastií Anglicka a Francúzska. Preto hovoríme o možnej reálnej historickej kontinuite a dedičnosti „pokrvnej línie Dávida“ od Merovejcov (Moravanov/Rimanov – aut.), skrze Stuartovcov až k princeznej Diane. No a vzťah k Diane zo strany anglickej kráľovnej ako predstaviteľke jedného z klanu „atlantistov“ je najlepšie pochopiteľný skrz to, že zakázala Williamovej manželke Kate Middletonovej nazvať možného ženského potomka Dianou. Práve Dianina smrť zohrala hlavnú úlohu v otázke bombardovania Juhoslávie, kedy spolu s princeznou zahynul aj Dodi Alfayeed, ktorý bol „spojkou“ tých síl uprostred „kontinentálnej frakcie“ globálnej elity, ktorá si nepriala (vonkoncom nie z ľudomilnosti – pozn.) bombardovanie krajiny. Po úspešnom presadení Jeľcina za prezidenta Ruska v 1996 sa „atlantisti“ cítili na koni a doslova „pretlačili“ svoj plán „neokonskej globalizácie a vojen“. Svoju rozhodnosť zničiť Srbov prejavili aj tým, že odpravili členku najstaršieho monarchického rodu v Európe, matku dediča anglického trónu. Presne v duchu výroku vtedajšieho šéfa OBSE Volkera – „Srbi musia pochopiť, že TERAZ PANUJE NÁŠ SVET!“

*          *          *          *          *          *          *          *          *

V skutočnosti Windsorovci potrebovali Dianu viac, ako ona ich, pretože v systéme európskej aristokratickej hierarchie dynastia Saxe-Coburg-Gotha vyzerá oproti Diane ako mopslík v porovnaní s afgánskym chrtom. Avšak predstaviteľov skutočne VEĽKÝCH RÝB spomedzi „atlantistov“ je napr. rod Cabotti, anglicky Cabots, z ktorého pochádzal slávny moreplavec Jean (John) Cabot, ktorý objavoval severovýchodné pobrežie Severnej Ameriky. Rodina Cabotovcov je dodnes prítomná v Amerike a koluje o nich porekadlo, že „Bushovia a Clintonovci sa rozprávajú s Cabotovcami, ale iba Cabotovci sa rozprávajú s Bohom“.

Iný takýto rod, stojaci v pozadí „atlantistov“ predstavuje klan Baruchovcov. Baruchovci tvoria jednu z cca dvanástich veľkých rodín-korporácií, vystupujúcich ako viac-menej jednotný konglomerát záujmov, z poverenia ktorých Rotschildovci ako manažéri uskutočňujú bezprostredné operatívne riadenie tohto oligarchického konglomerátu. Ničmenej sú Baruchovci oproti Rotshildovcom omnoho vyššie v hierarchii západnej elity, keďže Rotshildovci zbohatli vďaka napoleonským vojnám a prvýkrát serióznejšie vystúpili na svetovú mocenskú arénu („Hru o tróny“ – pozn.) až za Viedenského kongresu, kedy si vynútili prisúdenie práva platcu francúzskych vojnových reparácií na Rakušanoch, Prusoch a Angličanoch. Zatiaľ čo Baruchovci sú rodina, o ktorej sa píše v samotnej Biblii, t.j. prináležia vyššiemu okultnému kruhu GP (Jer 32:12; 51:59–64; Jer 36:1–32; Jer 45:1–5; 43:4–7); podľa proroka Nehemiáša (Ne 3:20; Ne 9:38; 10:1, 6, 8; Ne 11:4–6) sa Baruch podieľal na výstavbe „Nového Jeruzalema“ počas „babylonského zajatia“. Jedným z kontrolórov, resp. „politickým operátorom“ Baruchovcov v USA bol v I. pol. XX. stor. bol plukovník W. Mandell House.

Nakoniec si dovolíme spomenúť, že protestantské kostoly v dvoch historicky významných slovenských mestách Levoča a Kežmarok sa nápadne ponášajú na synagógy.

chram kezmarok I

chram kezmarok

chram levoca

Práve s uvážením horeuvedených argumentov sa odvažujeme tvrdiť, že Žilina ako mesto, v ktorom pod vedením pohárnika mysticko-okultného cisára Rudolfa II. Juraja Thurza bol schválená prvá cirkevno-politická správa protestantov na Slovensku, je sakrálne miesto v judaistickej tradícii na Slovensku, a zrejme práve preto bola vybraná ako alternatívne centrum koncentrácie riadenia práve anglo-sionistickej vetvy západnej elity. Podčiarkujeme v tejto súvislosti, že podľa materiálov KSB je psycho-sociálne pozadie GP okultno-religiózneho charakteru.

V kontexte Žiliny tým dnes globálna moc nadväzuje aj na bohatú nedávnu tradíciu. Hovoríme predovšetkým o ľudáctve, ktorého je dnešný žilinský región domovom a ktorý sa tu sformoval v neskorom XIX. – začiatkom XX. stor. v rámci globálno-politického, čo do významu, procesu,prostredníctvom ktorého sa „globálna moc“ snažila „ochočiť“ národno-oslobodzovacie hnutie Slovákov, prevziať v ňom prostredníctvom svojho priameho operátora – Rímsko-katolíckej cirkvi – iniciatívu, a to preto, lebo neštruktúrne prebiehajúce národné obrodenie, pôvodne spustené taktiež luteránskymi štúrovcami, sa „vymklo kontrole“ a zašlo pod ideologickým vedením Štúra smerom, ktorý sa nijako nechcel snúbiť s kurzom, predpísaným Slovensku globálnou mocou. Globálna moc totiž nepotrebovala mať z nášho človeka štúrovský a štefánikovský ideál Slovana a svetoobčana, ktorý kresťansky a ľudsky pristupuje k riešeniu problémov svojich i celého ľudstva, ale „poslušné a disciplinované stádo, bezhranične dôverujúce svojim farárom, ktorí dôverujú Fuehrerovi“ (správa F. Fialy – pozn.). SNS, ktorá mala vždy globálno-politické pozadie a bola od svojho počiatku konformistická (odmietala Štúrove politické „fantázie“ a bola ochotná fungovať v rámci a priori protislovanskej habsburgskej duálnej ríše), však bola konzervatívna a v značnej miere „patriotická“ strana, nehľadiac na to, že jej patriotizmus vyrastal z vatikánskeho historického podhubia a kultivoval sa predovšetkým v konflikte s Maďarmi, t.j. bol odjakživa marginalizujúci. Napriek tomu si však neviem predstaviť, žeby taký Martin Rázus, na ktorého sa odvolával A. Danko v prejave ku Dňu Ústavy, mohol schváliť zabíjanie vlastných ľudí cudzou mocnosťou, ako to spravil Tiso, ba čo viac – ešte tým esesákom odslúžil omšu. Práve preto potrebovalo GP na Slovensku „patriotov“ úplne iného razenia. A. Danko zároveň v tom istom prejave  spomenul, že pre dnešnú SNS je veľkým príkladom spolupráca predvojnovej SNS a HSĽS. 

razus

Nuž, vynechávajúc súčasné konotácie tohto Dankovho výroku (súčasným stelesnením HSĽS je ĽSNS – pozn.), skúsme sa pozrieť na túto predmníchovskú dohodu slovenských „patriotov pod prizmou“ KSB. O čo teda išlo? Odvážime sa tvrdiť, že v dobe, kedy SNS a HSĽS podpísali dohodu o politickej spolupráci, už páni globálnej politiky pripravovali Mníchov a následný zánik ČSR. Ktovie, či si M. Rázus týmto rozhodnutím nepodpísal rozsudok smrti, lebo v období medzi touto dohodou a Mníchovom zomrel tak on sám, ako aj „umiernený“ ideový vodca ľudákov A. Hlinka. A zomreli preto, aby sa „radikálny“ element klérofašistickej periférie globálnej moci na Slovensku v podobe Hlinkovho nástupcu Tisa mohol zmocniť politickej scény, využívajúc zotrvačný moment dohody medzi Rázusom a Hlinkom a napätú medzinárodno-politickú atmosféru počas „sudetskej krízy“, Mníchova a v post-mníchovskom období okýptenej ČSR.

„Hlavnou dejinnou úlohou Rakúska je germanizovanie Slovanov“

Hlavnou dejinnou úlohou Vatikánu je katolizácia a latinizácia Slovanov

Tiso bol z pohľadu iniciátorov budúceho vojnového šialenstva ideálna postava. Málo sa hovorí o tom, že Tiso absolvoval Viedenské jezuitské kolégium „Pazmáneum“, ktoré ešte od dôb Márie Terézie slúžilo ako hlavná vzdelávacia ustanovizeň pre katolíckych klerikov, ktorí mali pokračovať v diele jedného z hlavných organizátorov násilnej rekatolizácie – Petra Pázmanya. (pazman.jpg) Znovu zopakujeme, že pri „Re“-katolizácii máme do činenia s prvou a poslednou katolizáciou našich krajín, ktorá sa na Slovensku etablovala paralelne s potlačovaním protihabsburgských povstaní a podriadením Uhorska Viedni. Reformácia tak poslúžila rozbuškou, medzistupňom v oveľa ďalekosiahlejších historických procesoch, ktorých cieľom bolo zahladiť pamiatku na „predreformačné“ pravoslávne kresťanstvo Slovanov, na vlastný liturgický jazyk a hlaholiku, ktorá bola u nás aktívne používaná až do XVIII. storočia. To práve túto vieru vykoreňovali ohňom a železom „re“-katolizátori, zavádzajúc tu latinský obrad v liturgii rovnako, ako neskôr v armáde a administratíve nemčinu a maďarčinu.  Jezuiti boli think-tankom „osvieteneckých reforiem“ Márie Terézie a mali jej neobmedzenú náklonnosť. O tom, čoho sa dopustili jezuiti na kultúrno-historickom dedičstve našej krajiny, cieľavedome falzifikujúc históriu a ničiac materiálne historické pramene o slovanskej, „mongolskej“ a pravoslávnej minulosti, sme písali tu: http://www.nwoo.org/2017/02/26/nestrukturne-faktory-riadenia-v-politike-vatikanu-a-habsburgovcov-na-slovensku-pred-1918-slovensko-v-prvej-csr/#comments

Naviac, jezuitský rád ukladal Tisovi bezpodmienečne plniť príkazy „superintendenta“, práve vrchnosť rádu a rímsky pápež je pre jezuitu najvyššou autoritou, v mene ktorej je ochotný vykonávať aj nemorálne príkazy. Dá sa povedať, že „jezuita“ je ten, kto zamenil HLAS SVEDOMIA autoritou rádu, ktorý nevyhnutne deifikuje, aby mali jeho bárs i tie najšialenejšie nápady aureolu posvätnosti a „vyššieho cieľa“. Keďže jezuiti popritom veľmi akcentovali dôležitosť vzdelania, je logické, že produktom výchovy ich seminaristov sa stali inteligentní, avšak neriadiaci sa svedomím ľudia s „démonickým“ typom psychiky. To práve tento démonický typ psychiky zrejme hýbal Tisom v momente, keď blahorečil Nemcov na zabíjanie našich povstalcov a civilistov, pretože v jeho skrz-naskrz davo-elitárnom ponímaní sa „stádo vzoprelo mne, svojmu pastierovi, ktorý predsa ako jediný viem, čo je pre nich najlepšie. Toto stádo treba prefackať a pacifikovať, bárs i pomocou Nemcov… Pretože Nemci stoja na správnej strane histórie a ja verím Fuehrerovi!“ (ako radi hovorievajú americkí prezidenti – pozn.) Je to hlboko davo-elitárna, totalitná a otrocká psychológia, schvaľujúca zverstvá Nemcov u nás a na Východe v duchu príslovečného vyjadrenia v Bundestagu o tom, že vojaci Wehrmachtu sú nevinní a želali si mier.

Naviac, Tiso a jeho ideologickí dediči vnímali aj vnímajú SNP nie ako kolektívne vystúpenie slovenského národa (čím aj bolo), bedlivo pripravené najschopnejšími vlasteneckými kádrami z najvyššej politickej úrovne, ale akciu marginálov, odrodilcov a „nepriateľov národa“, pretože súčasťou ľudáckej ideologickej indoktrinácie bola aj bezbrehá a paušálna deifikácia, samoúčelnosť a nekritizovateľnosť národa ako vyššej hodnoty, v mene „zachovania a obrany“ ktorej sa dá siahať po nekresťanských metódach – arizácia, holokaust, perzekúcia názorového non-konformizmu. Nie je azda práve takéto počínanie vrcholom túžob mnohých našich pod patriotické reči sa schovávajúcich elitárov, obzvlášť teraz, v dobe, keď sa stádo „začína priečiť a rozmýšľať“?

V princípe je morálny konflikt ohľadne Tisa rovnako dôležitý pre slovenský egregor ako vyvodenie dôsledkov z vystúpenia ruského študenta Desjatničenko v Bundestagu pre egregor ruský. Pjakin tvrdí, že ak „ako národ uznáme, že vojaci wehrmachtu, ktorí zabíjali, ničili a znásilňovali našu zem, sú bez viny a chceli len mier, potom hovoríme, že niet viny v tom, keď nás zabíjajú. Hovoríme, že nemáme právo na jestvovanie“.  V nadväznosti na J. Tisa, ĽSNS a problematiku širokospektrálnej rehabilitácie ľudáctva na Slovensku to naopak znamená, že obhajujúc Tisa vlastne súhlasíme s tým, aby nás sem v prípade nevyhnutnosti či „nazrievania anti-euroatlantického puču“ prišla vybombardovať armáda Ríše a naši predajní farári našim zabijakom spievali omše. Hovoríme tým, že si nezaslúžime právo na život a že o našich životoch musia rozhodovať iní, povolaní – cirkev, Habsburgovci či ktokoľvek. PRÁVE TO JE NOSNOU IDEOLOGICKOU MATRICOU veľmi prefíkane naočkovávaného neoľudáctva dneška.

Z tohto pohľadu sa dá konštatovať, že tak ako je protestantizmus najviac sionizovanou formou kresťanstva, tak aj ľudáctvo či kléro-fašizmus (všetky fašizoidné iniciatívy a Kiskovo producírovanie u nás prebieha pri plnej informovanosti SIS, kontrolovanej Vatikánom – pozn.) je extrémnou, sionizovanou formou národovectva.

A práve Žilina je ukážkový príklad z hľadiska pochopenia fungovania a sionizácie našich tradičných „národoveckých“ a „patriotických“ štruktúr, napríklad SNS, ktorej možno len vymenili čelné tváre, ale podstata, totiž – klanovo-korporatívnej a liberálno-fašistickému zriadeniu sa prispôsobivšej strany, majúcej eminentný záujem na zachovaní davo-elitárneho systému riadenia – táto jej podstata zostala rovnaká. Ba čo viac, v takých legálnych politických a mediálnych štruktúrach „patriotov“ ako SNS, „HS“ či „Slobodný vysielač“ (nehovoriac už o „radikálnom“ krídle „patriotov“ ĽSNS – pozn.) sa dokonca zreteľne prejavuje neskrývané kryptoľudáctvo.  Sionizácia v ŽSK a štruktúrach „patriotov“, fašizácia v réžii slovenských „atlantistov“ a aktivita ĽSNS pritom spolu bezprostredne súvisia. Ich koordinátormi na Slovensku sú tie isté sily, ktoré stáli na pozadí 68 a 89, súc vinou vlastnej globálno-politickej nekompetentnosti a morálno-cnostného deficitu iba politickými operátormi GP v regióne. Tie isté sily stáli v pozadí organizácie žilinského stretnutia prezidentov. Práve im čelí Fico ako líder národno-oslobodzovacieho hnutia a nositeľ idey subjektnosti, suverenizácie a realizácie vlastnej globálnej politiky Slovenska.

Předchozí části:

http://www.nwoo.org/2018/01/02/ohlasenie-fasizmu-z-okultneho-centra-sionizmu-na-slovensku-cast-ii/

http://www.nwoo.org/2017/12/20/ohlasenie-fasizmu-z-okultneho-centra-sionizmu-na-slovensku/

loading…

Není zde článek celý?