Islam a jeho vzťah k homosexualite

Môj pohľad o mojej
sexualite na Slovensku bol veľmi zlý. Cítil som sa, že patrím k
nejakej malej skupine ľudí, že musím skrývať každý kúsok
intimity, ktorú chcem prežívať s mužmi. Žiadne držanie za
ruky, žiadne náznaky. Áno, v modernej Európe len prednedávnom
som vďaka mojej ne-heterosexuálnej preferencii zažíval nepríjemný
život.

Teraz
pár rokov neskôr som na výmennom pobyte v Istanbule. Poviete si,
gay v moslimskej krajine? To musí byť ale odvaha! Prvé čo som si
všimol prechádzajúc sa po jednej z hlavných ulíc bolo, koľko
mužov sa u drží okolo pása, za ruku, okolo ramena. Niektorí z
nich sú len kamaráti, niektorí možno viacej, ale nikoho to
nezaujíma. Môj turecký spolužiak, otvorený gay, sa často drží
pod pás s chalanmi a raz som mu povedal: Vieš čo závidím ti, že
to môžeš robiť, toto si u nás dovoliť nemôžem. On sa ma
prekvapene spýtal: ale veď ty si z Európy, tam to musí byť super
otvorené nie? Žiaľ nie, nie v tej Európe, kde kresťanstvo sa
drží silno pri moci. V Bratislave, ak som chcel mať rande, mohol
som zabudnúť na držanie za ruky, akékoľvek letmé dotyky, ani
držanie sa pod pazuchu. Nie som extrémny športovec a nerád sa
vystavujem do nepríjemností.

Snažil
som sa nájsť koreláciu. Judeo-kresťanský svet ako otvorený a
akceptujúci ne-heterosexuálne formy správania je veľmi krátka
záležitosť. Aj ked si západny svet myslí, že vynašiel sexuálnu
slobodu a toleranciu, ešte donedávna bola homosexualita
trestaná vo veľa európskych krajinách. Poviete si, ale veď to sa
deje ešte doteraz v arabských krajinách! Ja ale argumentujem, že
je dôležité sa pozrieť na historické súvislosti. Takmer väčšina
zákonov proti homosexualite resp. sodomii bola zavedená v arabských
krajinách britskými a francúzskymi kolonistami. Islam nikdy
explicitne homosexualitu netrestal, práveže naopak. Pokiaľ si
čítate zápisky európskych dobrodruhov z 19. storočia,
popisujú zhrozenie a odpor voči Moslimom, ktorý sa nehanebne
angažujú v sodomii. Pre viktoriánsku Európu bol moslimský
svet nepredstaviteľným miestom sexuálnej otvorenosti – v ich
ponímaní zhýralosti. V arabskej literatúre je časté nájsť
ľúbospevy o láske k mladým chlapcom a chválospevy
o ich kráse. Naopak, arabskí cestovatelia komentovali taktiež
počas ich ciest európske zvyklosti. Islamský cestovateľ Rifa-a
al Tahtawi

počas svojich ciest po Francúzsku v 19. storočí poznamenal,
že ho prekvapilo, že v európskej literatúre a umení je
objektom obdivu len žena a nezmieňujú sa o kráse
a láske k mladým mužom.

V jeho
zápiskoch poznamenal:

“That’s
one of the most offensive things. They don’t mention it in their
books and refrain from it as much as possible, and one doesn’t even
hear conversations about this subject.”

Je
totiž faktom, že islam nezakladal nikdy na príbehu o Lotovi
a hriechu o vzťahu medzi dvoma mužmi. „Thou
shalt not lie

with mankind,
as with womankind:
it is abomination. Je biblický odkaz, ktorý ovplyvnil počas
stáročí prejavovanie sa sexuálneho správania v našich
končinách

Samozrejme
aj v koráne existujú pasáže, ktoré zabraňujú isté formy
sexu medzi mužmi, ale skôr ide o análny sex ako taký, ale
nie o iné formy. Je taktiež zaujímavé poznamenať, že mimo
judeo-kresťanského kultúrneho okruhu, mužská bisexualita bola
veľmi rozšírená, takmer univerzálna. Raný Islam mimo iného
veľakrát interpretoval anticko-gréckych filozofov a posolstvo
antickej kultúry dopomohlo tomu, že sa antický model vzťahu medzi
mužom a chlapcom zachoval. Z antických kultúr bola tá
hebrejská jedna z mála, ktorá explicitne a kruto vo svojom
učení trestala homosexuálny delikt. Tento prastarý sodomistický
hriech prevzalo aj kresťanstvo, ktoré de-facto vzniklo ako židovská
sekta. Islam je najmladší zo všetkých abrahámskych náboženstiev
a veľa pasáž z knihy Genesis nenašli v Koráne
uplatnenie.

Kresťanstvo
od svojho počiatku bolo veľmi strohé. Všetky formy
neprokreatívneho sexu boli trestané. V provincii Al-Andalus,
v južnom španielsku, ktoré bolo pod arabskou nadvládou, sa
dajú nájsť nespočetné literárne dokumenty o tom, že
homosexuálne správanie bola bežnou súčasťou života. To sa
zmenilo až s Reconquistou a vyhnaním Moslimov z tohto
polostrova. Obeťami svätej inkvizície neboli len Moslimovia
a židia, ale aj „sodomisti“. Neskutočne krutá inkvizícia
zapríčinila absolútne pokatolíčenie tohto regiónu a s tým
sa vytratila aj homosociálne spoločenstvo. Zatiaľ čo arabskí
alebo perzskí spisovatelia ospevovali homosexuálnu lásku,
v Británii už v 16. storočí nadobudol platnosť
takzvaný The Buggery Act 1533. Prvý politicky mienený zákon proti
homosexualite. Tento zákon bol predzvesťou rozšírenia homofobie
takmer do celého sveta a do kultúr, ktoré ju v takej
forme nikdy nepoznali, v rámci neskoršieho úspechu Veľkej
Británie ako koloniálnej veľmoci.

Homosociálna
spoločnosť v arabskom svete ale s úsvitom 19. storočia
začala upadať. S čím väčším vplyvom Európy ako svetovej
veľmoci sa začala európska heteronormativita a s ňou
spojená homofobia rozširovať aj do arabského sveta a infikovať
ňou najmä elity, ktoré vďaka výhodám začali akceptovať
a napodobňovať európsky spôsob život, morálku a zásady.
Tie sa stali superiórne natoľko, že stará homosociálna
spoločnosť bola potlačená do pozadia.

Osmanský
štátnik a historik Ahmed Cevdet Pasa zmienuje premenu móresov
v Istanbule počas 19.storočia:

Woman-lovers
have increased in number, while boy-beloveds have decreased. It is as
if the People of Lot have been swallowed by the earth. The love and
affinity that were, in Istanbul, notoriously and customarily directed
towards young men have now been redirected towards girls, in
accordance with the state of nature.

Ale
nie úplne. Ešte aj dnes sú zbytky tejto prastarej kultúry natoľko
časté, ako muezzinove volania na modlitbu. Počas krásneho
slnečného popoludnia v Tunise alebo v Istanbule neuvidíte
len krásne ženy na uliciach, ale aj mužov posedávajúcich
v kaviarňach a otvorene flirtujúcich s mladými
mužmi, v prítomnosti ostatných za bieleho dna či kamarátov
držiacich sa pod pazuchu a vo veľmi blízkom, kamarátskom
objatí. Pre domácich je to len jeden z aspektov života,
niečo, čo ak je držané v medziach slušnosti, netreba aby
bolo odsudzované. Taktiež to nie je brané ako znak odlišnej
identity či neschopnosti mať pohlavný styk so ženou a byť
spôsobilý mať rodinu. Moslimská a v podstate žiadna
iná kultúra okrem našej homo/heterosexuálny binarizmus nepozná.
Aj mne osobne v skutočnosti netreba žiadna gay internetová
aplikácia alebo skryté miesta, aby som mohol prísť s mužmi
do kontaktu. Je to na jednu stranu oslobodzujúce od európskeho
spôsobu, kde je zoznámenie s mužmi nemožné (niekde možno
až nebezpečné) pokiaľ nevyhľadávate miesta určené pre gayov.
Veľa európskych gayov sa síce môže ženiť, ale pre veľa mojich
európskych kamarátov je jediným bežným miestom spoznávania
iných mužov internetová aplikácia. V Európe či Amerike
vládne po storočiach útlaku politická korektnosť voči
homosexualite ako sexuálnej menšine, ale naša spoločnosť už
storočiami nie je homosociálna a homosexuálne správanie,
okrem veľkých mestských centier, nie je súčasťou verejného
života, nakoľko sa vzťahuje len na užšiu skupinu ľudí,
u ktorých je homosexuálna preferencia buď vrodená alebo
dominantná. Otázkou je, či je táto separácia sexuality naozaj
znak slobody? Po skúsenostiach v arabskom svete mi príde „klub
pre gayov“ rovnaká hlúposť ako „klub pre černochov“. Prečo
by mala byť sexuálna preferencia znak totálnej odlišnosti od
väčšiny? Je celkom možné, že ak sme nemali za sebou niekoľko
storočí kresťanskej perzekúcie nemali by sme ani potrebu
rozlišovať medzi správnou a nesprávnou sexualitou,
väčšinovou a menšinovou, abnormálnou a normálnou.
Európania naozaj veria vo svoju superioritu. Tak ako verili, že ich
heteronormativita je superiórna v 19. storočí, tak veria
dnes, že ich pohľad na sexuálnu slobodu sťa sexuálnej identity
je jediná správna forma ako dosiahnuť sexuálnu slobodu. Ja si to
nemyslím. Myslím si, že sexuálne správanie je jedna záležitosť
a identita druhé. Každý má právo na sebaurčenie a toto
sebaurčenie treba rešpektovať a chrániť, nech je
akéhokoľvek druhu. Myslím si ale že európsky spôsob
diferenciácie medzi homosexualitou a heterosexualitou je hlavná
príčina homofobie a stavia veľa mužov pod tlak. Viem si
predstaviť, že niektorí chlapci svoje bisexuálne impulzy potlačia
pod enormným tlakom okolia lebo odhalenie týchto impulzov môže
viesť k ohrozeniu jeho identity muža či normality. To
vyvoláva strach, agresiu – typické prejavy homofobie, najmä
u mužov. Pri každom vystavení sa homosexuálnemu podnetu
neskôr v dospelosti potom reaguje zmeskou zabudnutých a potlačených
emócií, ktoré nevie rozoznať čo vedie k obrannej reakcii-
agresii. Typický prejav homofobie, u niektorých mužov.
V arabskom svete tradične nie je homosexuálny styk braný ako
žiadna špeciálna identita a tým pádom nie je znakom nejakej
odchýlky od mužnosti, je to len jedna forma sexu. Samozrejme, aj
v arabskom svete existujú muži, ktorých by sme nazvali
homosexuálny – to jest, preferujú kontakty len s rovnakým
pohlavím, lenže väčšina mužov má tendenciu správať sa
bisexuálne.

Spoločenské
normy a kultúra sú mocné čarodejky a prejavy ľudskej
sexuality nej zrejme silno podliehajú. Cez tisícročia ľudskej
histórie vidíme rôzne formy sexualít, sexualných vzťahov medzi
ľudmi. Kresťanstvo, a najmä katolícka církev sa snažili
storočiami skutočne minimalizovať ne-heterosexuálne správanie
medzi svojimi ovečkami, jakožto prokreatívny sex mal byť jedinou
správnou formou. Ja sa ale pýtam, načo by bola
homosexualita/bisexualita resp. sodomia stáročiami tak silné taboo
a dôvod k perzekúcií, ak sa má vraj týkať len
zanedbateľnej, menšinovej 4% skupiny obyvateľstva? Ak by bola
väčšina ľudí skutočne výlučne heterosexuálna od počatia,
ako to, že iné kultúry fungujú či fungovali diametrálne
odlišne?

Není zde článek celý?